Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Päť detí a pieskový škriatok
Príbeh o piatich deťoch a nevrlom škriatkovi, ktorý plní želania
Aj v jazyku: Pet otrok in peščeni škrat (slovinčina) · Five Children and the Sand-Fairy (angličtina)
Jedno leto prišlo päť detí — Cyril, Anthea, Robert, Jana a malý Baránok — z mesta do bieleho domu na vidieku. Za domom bola veľká piesková jama, kde kedysi kopali štrk. „Toto bude najkrajšie leto na svete!“ zajasal Robert. A mal pravdu — len si ani nevedel predstaviť, aké čudne krásne to bude.
1
Prvé ráno sa rozhodli vykopať dieru až do Austrálie. Kopali a kopali, až piesok lietal na všetky strany. Zrazu Jana vykríkla: „Tu dole je niečo chlpaté!“ Z piesku vykukli dve dlhé očká na stopkách, potom uši ako u netopiera a napokon okrúhle chlpaté bruško. „Kto ma budí?“ zavrčal ten tvor. „Spal som tisíc rokov!“
2
„Ja som pieskový škriatok,“ povedal tvor a dôležito sa nafúkol. „Mám tisíce rokov. Kedysi si u mňa deti každý deň želali pterodaktyla na večeru!“ Deti len zízali s otvorenými ústami. „Splním vám jedno želanie denne,“ zavrčal škriatok. „Ale pamätajte: pri západe slnka všetko zmizne. A teraz — želajte si už, nech mám pokoj!“
3
„Želám si, aby sme boli krásni ako deň!“ vyletelo z Anthey. Škriatok sa nafúkol ako balón — puf! Deti sa na seba pozreli a onemeli: stáli tam štyria nádherne krásni cudzinci so zlatými kučerami a očami ako hviezdy. „A ty si kto?“ spýtal sa Cyril vlastnej sestry. Len Baránok zostal celkom taký ako predtým — okrúhly a svoj.
4
Keď však prišli domov na obed, Marta ich nespoznala. „Čo tu chcú tie cudzie deti?“ povedala a vzala im Baránka z náručia. „Marta, veď sme to my!“ prosili, ale dvere sa zavreli. Celý deň sedeli hladní pred domom. Až pri západe slnka boli zase celkom svoji — a večera im ešte nikdy tak nechutila.
5
„Dnes si želajme niečo rozumné,“ povedal Cyril. „Želáme si byť bohatí nad všetku mieru!“ Jama bola vmihu po okraj plná zlatiek: starých, ťažkých, ligotali sa ako slnko. Deti si ich napchali do vreciek, až sotva chodili, a odkráčali do mesta nakupovať: koňa, koč, sto pomarančov a všetky koláče sveta.
6
V meste ich však čakalo sklamanie. Pekár otáčal zlatku a mrmlal: „Takéto peniaze som ešte nevidel. Nie, tie neberiem.“ Ani ovocinárka nie, ani medovnikár nie. Domov sa vrátili s boľavými nohami, s plnými vreckami a celkom prázdnymi rukami. Pri západe slnka zlato zmizlo — vo vreckách zostal len drobný, celkom obyčajný piesok.
7
„Krídla!“ zaželali si po tretí raz, keď Baránok zostal doma s Martou. A naozaj: na pleciach im vyrástli veľké mäkké zlaté krídla. Vzlietli nad polia a lesy, naháňali sa s lastovičkami a zhora kývali kravám na paši. Vietor im česal vlasy a smiech letel s nimi. Bol to najkrajší deň, aký pamätali.
8
K večeru pristáli na vrchole vysokej kostolnej veže, aby si zajedli. A práve vtedy slnko zapadlo. Krídla — puf! — zmizli. Štyri deti uviazli vysoko nad dedinou, hladné a celkom maličké. Našťastie ich počul kostolník a po dlhých, dlhých schodoch ich odviedol dolu. Domov prišli neskoro, ticho a veľmi skrúšene.
9
Nabudúce sa stala najsmiešnejšia nehoda zo všetkých. „Keby už Baránok aspoň vyrástol!“ vzdychol Robert — a v kočíku sedel namiesto bábätka vysoký mladík s fúzikmi, ktorý dôležito hovoril o počasí. Celé popoludnie strážili svojho dospelého bračeka. Pri západe slnka im však do náručia zase vliezol ich okrúhly, teplý Baránok.
10
„Možno bude najlepšie, ak si už nebudeme želať nič,“ povedali si deti. „Nuž, skoro nič.“ Naposledy zašli k jame. „Pieskový škriatok, želáme si len to, aby sme na toto leto nikdy nezabudli — a ty spi v pokoji, ako dlho chceš.“ Škriatok žmurkol slimačími očkami a prvýkrát sa zdalo, že sa usmieva. „Možno sa ešte stretneme — tak o tisíc rokov.“
11
Potom ho nežne uložili do teplej pieskovej jamky. Škriatok sa stočil do chlpatej gule, zívol a zavrel očká na stopkách. Deti ho pomaly zasypali mäkkým teplým pieskom, celkom po vrch. „Dobrú noc,“ zašepkala Jana. A ak budeš niekedy kopať v pieskovej jame a pod prstami sa ti pohne niečo chlpaté — kop ďalej. Alebo aj nie.
12Koniec
