Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Fénix a koberec
Príbeh o zlatom vtákovi a koberci, ktorý plní želania
Aj v jazyku: Feniks in preproga (slovinčina) · The Phoenix and the Carpet (angličtina)
Jedného novembrového večera si deti v detskej izbe zapálili ohňostroj — rovno na starom koberci. Hviezdičky krásne prskali, no posledná raketa odskočila nabok. Koberec začal tlieť a po izbe zavoňal dym. Mama pribehla s vedrom vody. Ráno bol starý koberec plný čiernych dier. „Kúpime iný,“ povedala mama.
1
Z obchodu priviezli nový koberec — vlastne starý, perzský, červený s modrým vzorom. Cyril ho rozvinul po dlážke a čosi sa z neho vykotúľalo rovno na dosky. Vajce! Veľké ako pomaranč a žiarilo ako zlato. „Vtáčie?“ spýtala sa Janka. Róbert ho opatrne položil na policu. Aneta však povedala: „To nie je obyčajné vajce.“
2
Večer Róbert vajce roztočil po polici a vykotúľalo sa rovno do ohňa. Deti vykríkli. Vajce však od horúčavy nepuklo — otvorilo sa ako kvet. Z plameňov sa zdvihol zlatý vták, veľký ako bažant, s chvostom ako ohnivý vejár. Zatriasol perím a jasným hlasom povedal: „Dobré ráno. Spal som dvetisíc rokov.“
3
„Koberec, na ktorom stojíte,“ vysvetlil Fénix, „nie je obyčajný. Trikrát za deň vás odnesie, kamkoľvek si zaželáte.“ Deti onemeli. „A ja,“ dodal vták a vystrel sa, „som osobnosť veľkého významu. Zdvorilosť nikdy nie je zbytočná, najmä voči fénixom.“ Aneta sa hlboko uklonila a Fénix si ju hneď obľúbil.
4
„Želáme si niekam, kde svieti slnko!“ povedal Cyril. Koberec sa zdvihol a v okamihu sedeli na vrchole zrúcanej veže nad francúzskym kopcom, medzi viničom a cvrlikaním koníkov. V kúte Janka zbadala kameň, ktorý nebol celkom na svojom mieste. Pod ním ležala truhlica starých zlatiek. „Vidíte,“ povedal Fénix, „zdvorilosť sa vypláca.“
5
Nabudúce sa koberec zdvihol prirýchlo — práve naň zametala kuchárka. Pristáli na horúcom pobreží medzi palmami. Domorodci kuchárku obstúpili, zavesili jej na krk veniec z kvetov a jasali. „Čo to hovoria?“ spýtal sa Róbert. „Že je kráľovná,“ povedal Fénix. Kuchárka si popravila čepiec: „Nuž, konečne si ma niekto váži.“
6
Deti ju ťahali za rukáv: „Poďte s nami domov!“ Ona sa však pozrela na palmy, na more a na svojich nových poddaných a rozhodne pokrútila hlavou. „Doma umývam hrnce od rána do večera. Tu som kráľovná. Zostávam.“ Deti jej podali ruku a zaželali veľa šťastia. Koberec ich odniesol domov — bez kuchárky a bez obeda.
7
„A teraz do môjho chrámu,“ žiadal Fénix. Koberec ich zložil pred veľkým domom uprostred mesta, kde nad dverami naozaj žiaril zlatý vták v plameňoch — poisťovňa proti požiaru. Fénix vznešene vkročil dnu. Úradníci odložili perá, vstali a poklonili sa mu až po zem. „Vidíte,“ povedal vták spokojne, „stále ma uctievajú.“
8
Raz si zaželali mačku. Koberec to zle pochopil a vrátil sa so sto perzskými mačkami, ktoré mňaukali po celej izbe. „Sú hladné,“ povedala Aneta. A sto mačiek potrebuje sto misiek mlieka! Deti teda poslali koberec po kravu — a tá pokojne stála uprostred detskej izby, kým sa všetky mačky nenajedli.
9
Koberec bol starý a každé želanie ho stenčilo. Okraj sa odral, vzor vybledol a v strede zívala diera. Aj Fénix driemal na polici čoraz dlhšie. „Tisíc rokov som bol hore až-až,“ povedal jedného večera. „Teraz som unavený.“ Deti mlčali. Vedeli, čo to znamená.
10
Oheň si rozdúchal sám, silným mávnutím krídel. Keď plamene zatancovali najvyššie, zlatý vták do nich vkročil. „Nebojte sa,“ povedal. „V ohni znesiem nové vajce a v ňom zaspím.“ Deti poprosili koberec, aby ho odniesol niekam do ticha, kde ho nikto nevyruší. A koberec sa zachvel a zmizol v komíne.
11
Ráno bola detská izba celkom obyčajná. Na dlážke ležal nový, obyčajný koberec, na ktorom sa nedalo nikam odletieť. Dospelí si nevšimli vôbec nič. Všetko bolo ako predtým — okrem chvíľ, keď si niekto z detí sadne na ten koberec, obyčajný a nový, celkom ticho, a usmieva sa.
12Koniec
