Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Ospalá dolina
Príbeh o učiteľovi, ktorý stretol jazdca bez hlavy
Aj v jazyku: Speča dolina (slovinčina) · Sleepy Hollow (angličtina)
Medzi zalesnenými kopcami pri veľkej rieke leží malá dolina, kde je všetko ospalé. Vietor tam šumí pomalšie, sliepky driemu uprostred dňa a ľudia najradšej rozprávajú strašidelné príbehy. Tej doline hovoria Ospalá dolina. A každý večer sa v nej rozpráva ten istý príbeh: o jazdcovi bez hlavy, ktorý v noci uháňa po ceste a hľadá svoju stratenú hlavu.
1
V tej doline učil v škole vytiahnutý chudák menom Ichabod. Bol taký chudý a taký dlhý, že to vyzeralo, akoby ho vietor mohol odfúknuť. Rukávy mal prikrátke, topánky priveľké a chuť do jedla obrovskú — zjedol toľko ako traja chlapi dokopy. Najradšej zo všetkého však počúval strašidelné príbehy. A veril každému jednému.
2
Ichabod poznal všetky gazdovstvá v doline, no najkrajšie patrilo bohatému Van Tasselovi. Bývala tam Katarína, jeho jediná dcéra — červenolíca, tmavovlasá a vždy usmiata. Ichabod sníval, že si ju vezme a zdedí všetky tie sliepky a koláče. Lenže o Katarínu mal záujem aj Brom, širokoplecí veselý chlapík s najrýchlejším koňom v doline. Ichabodovi sa iba smial.
3
Na jeseň pozval Van Tassel celú dolinu na veľkú dožinkovú veselicu. Stôl sa až prehýbal: pečené kurčatá, medovníky, jablkové závity a tekvicové koláče vysoké ako klobúky. Ichabod jedol a jedol. Potom sa rozohrali husle a tancoval s Katarínou tak čulo, že mu dlhé ruky lietali na všetky strany. Brom ho sledoval z kúta a zaťal zuby.
4
Po večeri sa chlapi zišli pri ohni a rozprávali strašidelné príbehy. Najstrašnejší bol ten o jazdcovi bez hlavy. „Každú noc jazdí po doline,“ šepkali, „a kto ho stretne, musí ísť s ním cez most.“ Ichabod počúval s otvorenými ústami a nohami stisnutými pod stoličkou. Vonku vietor zaklopal na okná.
5
O polnoci sa Ichabod rozlúčil a vysadol na požičaného koňa — starého kostnatého oráča so strapatou hrivou a jedným divým okom. Cesta bola tmavá a mesiac bledý. Každý konár zaškrípal, každý tieň sa pohol. Ichabod začal nahlas spievať, aby si dodal odvahu, no hlas sa mu triasol viac ako lístie na konároch.
6
Pri starom strome zbadal čosi veľké a tmavé. Stálo to celkom nehybne. „Kto je tam?“ zvolal Ichabod. Nič. Potom sa tieň pohol: jazdec v čiernom plášti, bez hlavy na pleciach, s čímsi okrúhlym pod pazuchou. Ichabodovi zastal dych. Kôň zafrkal a pomaly išli ďalej. Jazdec sa pobral za nimi.
7
Ichabod potisol koňa pätami a starý oráč vyrazil, akoby bol znovu mladý. Uháňali po ceste tak, že sa za nimi prášilo. Ichabodov dlhý kabát vlál ako dve tmavé krídla, okuliare sa mu zošmykli na koniec nosa a klobúk mu odletel do krovia. Za ním dunelo — dun, dun, dun — a stále bližšie.
8
Dolu sa v mesačnom svetle zaligotal most. „Ak sa dostanem cezeň, som zachránený!“ vydýchol Ichabod. Kôň dorazil na dosky, až kopytá zarachotili. Ichabod sa obzrel — a práve vtedy sa jazdec postavil v strmeňoch a hodil za ním tú okrúhlu vec. Čosi veľké ho trafilo rovno do hlavy. Ichabod odletel do trávy a kôň odcválal do noci.
9
Ráno ho išli hľadať. Pri moste našli jeho klobúk — a hneď vedľa rozbitú tekvicu, popraskanú na tisíc kúskov. Kôň sa vrátil domov sám a pokojne popásal trávu. Ichabod však nebol nikde. Nevrátil sa ani do školy, ani na gazdovstvo. Vraj ešte tej noci odišiel z doliny a už sa nikdy nevrátil.
10
V doline ešte dlho rozprávali, že učiteľa odniesol jazdec bez hlavy. Katarína si nasledujúcu jar vzala Broma. A vždy, keď niekto spomenul tekvicu, Brom sa nahlas rozosmial — tak veľmi, že sa musel chytať za brucho. A v doline všetci dobre vedeli, kto tej noci jazdil bez hlavy.
11Koniec
