Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Medovníček
Rozprávka o medovom panáčikovi, ktorý ušiel z pece
Aj v jazyku: Medenjakec (slovinčina) · The Gingerbread Man (angličtina)
V malom domčeku pri lese žili babka a dedko. Jedného rána babka zamiesila voňavé medové cesto, rozvaľkala ho a vykrojila z neho panáčika. Z cukru mu urobila tri gombíčky, dve očká z cukríkov a široký šibalský úsmev. „Ty budeš náš Medovníček,“ povedala spokojne, položila ho na plech a vsunula do teplej pece.
1
Keď pec zavoňala medom, babka otvorila dvierka, aby sa pozrela, či je Medovníček už upečený. Ale čuduj sa svete! Medovníček žmurkol, zoskočil z plechu, prešmykol sa babke pomedzi nohy a vybehol rovno von z dverí. „Stoj, Medovníček, stoj!“ volala babka. On sa len zasmial: „Bežte, bežte, ako viete — Medovníčka nechytíte!“
2
Babka bežala za ním a za ňou dedko so slameným klobúkom na hlave. Bežali cez dvor, popri studni, pomedzi sliepky a cez záhradnú bránku, až im dych nestačil. Ale Medovníček bol rýchlejší než obaja dokopy. Zvýskol: „Ušiel som babke, ušiel som dedkovi! Bežte, bežte, ako viete — Medovníčka nechytíte!“
3
Na lúke plnej kvetov stála kravička a prežúvala šťavnatú trávu. „Mú, ako krásne voniaš!“ zabučala. „Po mede a škorici! Počkaj, nech si na tebe pochutím!“ — „To určite!“ zasmial sa Medovníček. „Ušiel som babke aj dedkovi, ujdem aj tebe! Bežte, bežte, ako viete — Medovníčka nechytíte!“ A kravička sa rozbehla za ním, až jej zvonček zvonil.
4
Kúsok ďalej sa pri ceste pásol kôň. „Ihaha, medovník!“ zaerdžal veselo. „Taká sladká maškrta by mi padla vhod!“ — „To určite!“ zakričal Medovníček a ani nespomalil. „Ušiel som babke, dedkovi aj kravičke, ujdem aj tebe! Bežte, bežte, ako viete — Medovníčka nechytíte!“ A kôň sa rozohnal za ním, až zem dunela.
5
Teraz už bežali za ním všetci v jednom rade: babka v pásikavej zástere, dedko so slameným klobúkom, kravička so zvončekom a kôň s rozviatou hrivou. Prach sa dvíhal až k nebu a celou dolinou sa ozývalo: „Bežte, bežte, ako viete — Medovníčka nechytíte!“ A naozaj ho nechytil nik — nech bežali akokoľvek rýchlo, ani o piaď sa nepriblížili.
6
Zrazu však — rieka! Široká, hlboká, bez mosta, a nikde ani lávky. Medovníček zastal na brehu a prešľapoval z nohy na nohu, veď medovníčky nevedia plávať. Vtom spoza kríka vykukla prefíkaná líška. „Aká škoda by bola, keby taký pekný panáčik zmokol,“ povedala sladko. „Skoč mi na chvost a prenesiem ťa na druhú stranu.“
7
Medovníček dlho nerozmýšľal. Skočil líške na chvost a tá začala plávať. Uprostred rieky povedala: „Voda je čoraz hlbšia a chvost mi klesá. Vylez mi na chrbát, tam budeš v suchu.“ Medovníček vyliezol na jej mäkký ryšavý chrbát a líška plávala ďalej, tíško ako tieň, a celkom potichučky sa usmievala.
8
„Jojoj, voda mi už siaha cez chrbát!“ povedala po chvíli líška. „Skoč mi na hlavu, aby si ostal suchý.“ Medovníček skočil na hlavu. „A teraz ešte na špičku môjho ňufáčika,“ povedala líška a žmurkla, „tam budeš celkom v bezpečí.“ A Medovníček odvážne stúpil na samý koniec jej ňufáčika — druhý breh bol už celkom blízko.
9
Vtom líška vyhodila hlavu dohora, doširoka otvorila papuľku a — ham! Na jediný hlt bolo po Medovníčkovi, ako sa to sladkým a prirýchlym medovníčkom rado stáva. Líška sa oblizla do poslednej omrvinky, chvostom si utrela ňufáčik, zamávala na rozlúčku a spokojne odkráčala svojou cestou popri rieke.
10
Na druhom brehu zastali babka, dedko, kravička a kôň a dlho hľadeli za líškou, kým nezmizla medzi vŕbami. Potom pomaly odišli domov. Babka ešte v ten večer upiekla nový plech medovníkov — a tie pekne ticho ležali na tanieri a pri pohári teplého mlieka chutili úplne všetkým. Dedko zjedol až tri.
11Koniec
