Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Cisárove nové šaty
Príbeh o cisárovi, ktorý naletel dvom prefíkaným tkáčom
Aj v jazyku: Cesarjeva nova oblačila (slovinčina) · The Emperor's New Clothes (angličtina)
Kedysi dávno žil cisár, ktorý mal nové šaty radšej než čokoľvek iné na svete. Na každú hodinu dňa mal iný oblek. Nedbal o vojakov, nedbal o divadlo — len keď sa mohol ukazovať vo svojich nových šatách. Ako o iných kráľoch hovoria: „Kráľ je v poradnej sieni,“ o ňom vždy vraveli: „Cisár je v šatníku.“
1
Jedného dňa prišli do mesta dvaja podvodníci. Vyhlasovali, že vedia tkať najkrajšiu látku na svete. „Naša látka má zázračnú vlastnosť,“ vraveli. „Je neviditeľná pre každého, kto sa nehodí na svoj úrad alebo je beznádejne hlúpy.“ „Znamenité!“ pomyslel si cisár. „V takých šatách hneď zistím, kto sa v mojej ríši nehodí na svoju službu!“
2
Cisár dal podvodníkom plný mešec peňazí, najjemnejší hodváb a zlaté nite. Oni však hodváb i zlato schovali do svojich vriec a postavili dvoje veľkých krosien. Dlho do noci pri nich sedeli a kývali prázdnymi rukami, akoby tkali. Žiadali stále viac hodvábu a zlata — a všetko putovalo rovno do ich vriec. Na krosnách však nebola ani jedna jediná nitka.
3
„Rád by som vedel, ako pokračuje moja látka,“ povedal si cisár a poslal k tkáčom svojho starého statočného ministra. Minister sa díval a díval, ale nevidel vôbec nič — veď tam nič nebolo. „Beda,“ zľakol sa, „som azda hlúpy? To sa nesmie nik dozvedieť!“ A nahlas povedal: „Prekrásne! Aké vzory, aké farby! Poviem cisárovi, že sa mi to náramne páči.“
4
Čoskoro poslal cisár ďalšieho verného úradníka. Aj ten hľadel na prázdne krosná a videl — nič. „Hlúpy predsa nie som,“ uvažoval. „Potom sa asi nehodím na svoj úrad. To nesmie nik zbadať!“ A chválil látku, ktorú nevidel: „Aká jemná, aká nádherná!“ Čoskoro celé mesto hovorilo už len o zázračnej tkanine.
5
Napokon si chcel látku pozrieť sám cisár. So zástupom vybraných dvoranov pristúpil ku krosnám, pri ktorých podvodníci usilovne tkali — bez jedinej nitky. Cisár sa díval a díval a nevidel nič. „Čože?“ zľakol sa. „Som azda hlúpy? Nehodím sa za cisára? Nič horšie by sa mi nemohlo stať!“ Preto povedal: „Ó, je to prekrásne! Naozaj cisárske!“ A všetci dvorania prikyvovali: „Prekrásne, veličenstvo!“
6
Celú noc pred veľkým sprievodom sedeli podvodníci pri šestnástich sviečkach, aby všetci videli, ako usilovne dokončujú cisárove nové šaty. Ľudia na ulici videli svetlo a vraveli: „Pozrite, ako sa ponáhľajú!“ Strihali vzduch veľkými nožnicami, šili ihlou bez nite a napokon slávnostne vyhlásili: „Pozrite — cisárove nové šaty sú hotové!“
7
„Nech sa páči, veličenstvo: nohavice, kabát, plášť!“ vraveli podvodníci a dvíhali ruky, akoby niečo niesli. „Všetko je ľahučké ako pavučina — človek by si myslel, že nemá nič na sebe, ale práve v tom je najväčšia krása!“ Cisár si odložil šaty a podvodníci ho naoko obliekali kus za kusom. Pred veľkým zrkadlom sa obracal a vykrúcal. „Ako znamenite pristanú!“ volali dvorania.
8
A cisár kráčal v sprievode pod nádherným baldachýnom. Komorníci šli za ním a niesli vlečku, ktorej nebolo. Všetci ľudia na uliciach i pri oknách volali: „Aké nádherné sú cisárove nové šaty! Aká vlečka, aký strih!“ Nik nechcel priznať, že nič nevidí — veď by to znamenalo, že je hlúpy alebo že sa nehodí na svoj úrad.
9
Vtom sa ozvalo malé dieťa v červenej čiapočke: „Veď on nemá nič oblečené!“ — „Bože môj, počúvajte hlas nevinného dieťaťa!“ povedal jeho otec. A šepot šiel od úst k ústam: „Dieťa vraví, že nemá nič oblečené …“ Až napokon zvolal všetok ľud: „Veď on nemá nič oblečené!“ A cisár počul každé slovo.
10
Cisára prešiel mráz, lebo sa mu zazdalo, že ľudia majú celkom pravdu. No pomyslel si: „Teraz musím vydržať do konca sprievodu.“ A tak sa vystrel a s vysoko zdvihnutou hlavou kráčal ešte hrdšie než predtým. Komorníci však šli za ním a naďalej slávnostne niesli vlečku — vlečku, ktorej vôbec nebolo.
11Koniec
