Knjigice
Náučná kniha · Klasické rozprávky
Deti zo železnice
Príbeh o troch deťoch, zelenom vlaku a otcovi, ktorý sa vrátil
Aj v jazyku: Otroci z železnice (slovinčina) · The Railway Children (angličtina)
Vo veľkom dome uprostred Londýna žili tri deti: Bobbie, Peter a Phyllis. Mali mamu, ktorá vedela vymyslieť tie najkrajšie hry, a otca, ktorý sa nikdy nehneval a vedel opraviť úplne všetko — aj domček pre bábiky. Večer sedávali pri kozube a otec im čítal. Zdalo sa im, že tak teplo a krásne bude navždy.
1
Jedného večera ktosi zazvonil. Pred dverami stáli dvaja vážni páni a dlho sa s otcom zhovárali v jeho izbe. Potom otec deti objal, každé zvlášť, a odišiel s neznámymi do noci. Mama bola zrazu celkom ticho a bledá. „Kam odišiel otec? Prečo?“ Nikto im neodpovedal. A to prečo zostalo visieť nad domom ako hmla.
2
Onedlho mama povedala: „Sťahujeme sa na vidiek. Budeme sa hrať na utečencov.“ Odviezli sa ďaleko z mesta, k malému bielemu domčeku na kopci. Bol studený, tichý a plný škatúľ. Ráno však Peter vyskočil k oknu a zvolal: „Pozrite! Tam dole je železnica!“ A zrazu bolo všetko oveľa jasnejšie.
3
Každé ráno o štvrť na desať prešiel dolinou zelený vlak s ligotavými mosadznými ozdobami. Deti mu hovorili Zelený drak. Vyliezli na plot a kývali, kým ich nerozbolela ruka. „Zelený drak, pozdrav nášho otca!“ volala Phyllis. Veď vlak išiel do Londýna — a tam bol niekde otec.
4
Vo vlaku sa každé ráno viezol starý pán so striebornými bokombradami a vysokým klobúkom. Najprv im zakýval novinami, potom rukou — a čoskoro si kývali ako starí priatelia. Deti chodievali aj na stanicu k láskavému nosičovi Perksovi, ktorý vedel všetko o vlakoch a návestiach a nikdy mu nedošli príbehy.
5
Prišla mrazivá zima a mama ochorela. Na lekára a na kúrenie nebolo dosť peňazí. Peter preto na stanici po troške odnášal uhlie z veľkej kopy. Prednosta stanice ho, pravdaže, prichytil. Keď však počul, prečo to Peter robil, iba zakašľal: „Viem, že je vám ťažko. Ale uhlie sa neberie. Nikdy viac, platí?“ A Peter už nikdy nevzal ani kúsok.
6
Potom mal nosič Perks narodeniny. Deti obišli celú dedinu a všetkým povedali, aký je ku každému láskavý. Ľudia radi dali, čo mali: kôš jabĺk, medovníky, kyticu ruží, pestrú šatku, dokonca aj vychádzkovú palicu. Keď Perks uvidel stôl plný darčekov, najprv onemel — a potom sa smial a utieral si oči, oboje naraz.
7
Jedného dňa kopec pri trati zastonal. Stromy pomaly skĺzli po svahu — celkom postojačky, ako v čudnom sne — a spolu so zemou a kameňmi si ľahli cez koľajnice. Deti stuhli na mieste. Potom Bobbie zbledla: „Onedlho príde vlak! Rušňovodič kopu za zákrutou neuvidí včas!“
8
„Potrebujeme niečo červené!“ zvolala Bobbie. „Červená znamená: nebezpečenstvo, stoj!“ Dievčatá mali pod sukňou červené flanelové spodničky. Bez váhania ich roztrhali na pásy a Peter ich pripevnil na palice. Pri trati zavialo šesť malých červených zástav. A v diaľke sa už ozvalo: vlak.
9
Vlak sa prirútil spoza zákruty. Bobbie si stala doprostred trate a mávala zástavami: „Zastavte! Zastavte!“ Brzdy zaškrípali, spod kolies vyšľahli iskry a obrovský zelený vlak zastal — celkom blízko nej. Potom bolo zrazu po všetkom a Bobbie sa od úľavy zosunula do trávy. Vlak bol zachránený. A všetci ľudia v ňom.
10
Železnica nezabudla. Deti pozvali na stanicu, kde ich čakali páni v sviatočných kabátoch — a medzi nimi starý pán z vlaku! Každému z troch odovzdal zlaté hodinky s vyrytým nápisom: S vďakou za odvahu. Phyllis tie svoje držala tak opatrne, akoby boli zo snehu. A Perks vyzeral najhrdejšie zo všetkých.
11
Potom Bobbie prečítala v starých novinách otcovo meno — a konečne pochopila to ťažké prečo: otca nespravodlivo zavreli. Ešte v ten večer napísala starému pánovi list: „Náš otec neurobil nič zlé. Prosím, pomôžte mu. Vy poznáte toľko dôležitých ľudí.“ Starý pán čítal list veľmi pomaly. Potom prikývol: „Vybavíme to.“
12
Jedného rána bola celá dolina v mäkkej bielej hmle. Vlak prišiel, po nástupišti kráčali cestujúci ako tiene. A vtedy Bobbie zbadala jediný tieň, ktorý bol iný než všetky ostatné, a rozbehla sa: „Otec! Môj ocko!“ Bol to naozaj on. Držal ju tak pevne, ako držíme len to, čo sme takmer stratili. Potom šli po bielej ceste domov, kde čakali mama, Peter a Phyllis. A už nič nechýbalo.
13Koniec
