Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Rip Van Winkle
Príbeh o mužovi, ktorý v horách prespal dvadsať rokov
Aj v jazyku: Rip Van Winkle (slovinčina) · Rip Van Winkle (angličtina)
Pod vysokými modrými horami stála malá dedina a v nej býval Rip Van Winkle. Bol to najmilší povaľač na svete. Susedovi opravil plot, vdove naštiepal drevo, deťom vystrúhal píšťalky — len doma sa nechytil ničoho. Dom mal krivý, pole zarastené. »Zajtra,« povedal Rip a usmial sa. »Dnes je priveľmi pekný deň.«
1
Trápilo ho len jedno: ostrý jazyk jeho ženy. »Rip! Strecha tečie! Záhrada je plná buriny!« kričala odo dverí. Rip vzdychol, vzal starú dlhú pušku, zapískal na psa Vlka a vybral sa do hôr. »Tam hore,« povedal Vlkovi, »nám nikto nič nevyčíta.« Pes veselo zavrtel chvostom.
2
Stúpali vyššie a vyššie. Jeseň zafarbila hory do hrdze a zlata a dolu sa rieka blyšťala ako tenká strieborná stuha. Rip si sadol na machovú skalu a díval sa, ako sa tiene plazia dolinami. Bolo také ticho, že počul vlastný dych. Slnko zapadalo. Bol čas vrátiť sa domov.
3
Vtom ktosi zavolal: »Rip Van Winkle! Rip Van Winkle!« Medzi skalami stál zavalitý mužíček s hustou sivou bradou, v starodávnom kabátci a vysokom špicatom klobúku. Na pleci niesol ťažký súdok a rukou mu kývol, nech mu pomôže. Rip vždy rád pomáhal. Vzal súdok a šiel za ním do úzkej rokliny.
4
V kotline medzi bralami uvidel div. Spoločnosť starých mužíčkov v širokých nohaviciach mlčky hrala kolky. Nikto nepovedal ani slovo, nikto sa neusmial. Len gule sa kotúľali — a zakaždým to medzi štítmi zadunelo ako hrom. Rip stál ako prikovaný a sotva dýchal. Mužíčkovia mu vážne kývli, nech nalieva.
5
Rip im nosil plný džbán za džbánom. Nápoj bol sladký a voňavý, a keď sa nikto nedíval, sám ho ochutnal. Raz, dvakrát, trikrát. Potom sa mu oči zavreli samy od seba. Natiahol sa na hrdzavé lístie pod veľkým stromom, Vlk sa mu pritisol k nohám — a Rip zaspal tak tvrdo ako ešte nikdy.
6
Keď sa zobudil, bolo ráno a vtáky spievali. »Vlk!« zavolal. »Vlk, kde si?« Ale pes nikde. Puška vedľa neho bola celá hnedá od hrdze a pažba rozpadnutá. Rip vstal — a celý bol stuhnutý. Keď sa poškrabal na brade, zľakol sa: brada mu siahala po pás a bola biela ako sneh.
7
Krívajúc zišiel do dediny — a zastal. Kde sú staré domy? Namiesto nich stáli nové, so svetlými oknami. Nad hostincom viala cudzia zástava s pásmi a hviezdami. Na doske nad dverami už nebola známa tvár, ale ktosi celkom iný. Ľudia na ceste boli samí cudzinci a všetci civeli na jeho dlhú bielu bradu.
8
»Kde je môj dom? Kde sú moji priatelia?« pýtal sa Rip. »Nikoho takého nepoznáme,« odpovedali. Ktosi dokonca povedal: »Rip Van Winkle? Ten zmizol v horách pred dvadsiatimi rokmi.« Ripovi sa zakrútila hlava a zástup sa zhŕkol okolo neho. »Včera večer som to ešte bol ja,« zašepkal. »Kto som teda teraz?«
9
Vtedy sa zástupom pretlačila mladá žena s dieťaťom na boku. Pozrela na starca, a potom ešte raz. »Otec?« povedala ticho. »Otec, si to ty?« Bola to Judita, jeho dcéra — kedysi dievčatko, teraz matka. Rip ju objal a po dvadsiatich rokoch prvý raz nevedel, či plače, alebo sa smeje. Prespal celých dvadsať rokov.
10
Odvtedy Rip býval u Judity a jej rodiny. Ploty neopravoval o nič viac ako predtým, ale nikto ho už nesúril. Každý večer sa dedinčania zišli pred hostincom a počúvali jeho príbeh, hoci ho už vedeli naspamäť. A odvtedy každý hrom v horách znamenal, že mužíčkovia zase hrajú kolky.
11Koniec
