Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Čierny krásavec
Príbeh, ktorý rozpráva kôň sám
Aj v jazyku: Črni lepotec (slovinčina) · Black Beauty (angličtina)
Prvý domov, na ktorý si spomínam, bola veľká slnečná lúka s čistým potokom. Bol som žriebä: cez deň som cválal popri mame, v noci som spal tesne pri nej. Raz mi povedala: „Si z dobrého rodu. Pracuj vždy s ochotou, dvíhaj nohy vysoko a nikdy nehryz a nekopaj.“ Jej slová som si niesol so sebou po celý život.
1
Keď som vyrástol na vysokého vraníka, kúpil ma láskavý gazda so sivými bokombradami. Nikdy sa neponáhľal. Najprv mi ukázal uzdu a pohladkal ma po krku, o pár dní sedlo, a až keď som bol celkom pokojný, prvý raz si na mňa sadol. „Šikovný chlapec,“ povedal ticho. Pri ňom som pochopil, že dobré slovo zmôže viac ako bič.
2
Na čele nosím bielu hviezdu a jednu zadnú nohu mám bielu, akoby som stúpil do mlieka. Keď ma gazdiná prvý raz uvidela, zatlieskala: „To je ale krásavec! Nech sa volá Čierny krásavec.“ To meno sa mi páčilo a čoskoro ma tak volali všetci. Kedykoľvek som ho počul, zdvihol som hlavu a kráčal ešte hrdšie.
3
Na pastvine som našiel priateľov. Sivko bol okrúhly sivý poník, ktorý vedel rozosmiať všetky deti. Iskra bola štíhla hrdzavočervená kobylka s hrdo zdvihnutou hlavou. Spočiatku bola na mňa uštipačná, ale Sivko mi pošepkal: „Nehnevaj sa na ňu. Kým prišla k nám, nepoznala láskavé ruky.“ Čoskoro sme sa spolu pásli a spolu driemali v tieni starej lipy.
4
Raz večer mi Iskra porozprávala svoj príbeh. „U predošlých gazdov mi utiahnutým remeňom držali hlavu hodiny a hodiny hore. Bolel ma krk a nikto nepočul, ako mi je zle. Preto som prestala ľuďom veriť.“ Ticho som stál pri nej. „Tu ti to nikto neurobí,“ povedal som. A naozaj: zo dňa na deň bol Iskrin pohľad pokojnejší a jej povaha mäkšia.
5
Jednej búrlivej noci sme sa s gazdom vracali domov. Rieka sa rozvodnila a hučala pod mostom. Stúpil som na prvé dosky — a zastal. Čosi nebolo v poriadku. „Poď, Krásavec,“ povedal gazda, ale ja som sa nepohol. Vtedy z druhého brehu zakričal muž s lampášom: „Most je v strede zrútený!“ Pomaly sme sa vrátili dlhšou cestou. „Dnes v noci nás zachránil kôň,“ povedal gazda ticho.
6
Raz v noci ma zobudil dym. V maštali horelo! Kone sme od strachu dupali a ja som nechcel opustiť svoje miesto. Vtedy prišiel Jožko, náš mladý paholok. Hovoril celkom pokojne, akoby to bol obyčajný večer: „No poď, Krásavec, ideme von.“ Prehodil mi cez oči svoju šatku a krok za krokom ma odviedol do bezpečia. Potom sa vrátil ešte po Iskru. Zachránili sa všetci.
7
Potom prišiel smutný deň. Gazdiná ochorela a lekár povedal, že rodina musí do teplých krajín. Všetky kone predali. S Iskrou a Sivkom sme sa na rozlúčku pošúchali papuľkami. „Nezabudni, čo ti povedala mama,“ zaerdžala za mnou Iskra. „Pracuj s ochotou!“ Potom ma voz odviezol po dlhej ceste — do veľkého mesta.
8
V meste som ťahal drožku. Môj kočiš Jerry nosil zaplátanú zelenú šálu a mal unavenú, no dobrú tvár. Ráno mi vždy priniesol kúsok chleba, večer mi vykefoval srsť a nastlal čerstvú slamu. „Kto je dobrý ku koňovi, tomu to kôň vráti dvojnásobne,“ rád hovorieval. Práca bola tvrdá, ale pri Jerrym boli tie mestské roky pekné.
9
Potom prišli naozaj ťažké roky. Nových pánov zaujímalo len to, koľko vládzem utiahnuť. Jedného horúceho dňa bol voz naložený priťažko. Ťahal som a ťahal, kým mi nepodkleskli kolená a nezostal som ležať uprostred cesty. Vtedy som si myslel, že je koniec mojich dní. No akýsi dobrý muž mi odopol chomút, zlial mi hlavu studenou vodou a povedal: „Ten kôň nie je lenivý. Ten kôň je len ustatý.“
10
Keď som sa znova postavil na nohy, odviedli ma na konský jarmok. Tam si ma dlho obzeral starý sedliak s bielymi bokombradami a pri ňom jeho vnuk. „Pozri sa mu do očí,“ povedal sedliak. „Tento kôň poznal lepšie časy.“ Kúpil ma, pustil ma na šťavnatú trávu a nechal ma odpočívať, koľko som chcel. Zo dňa na deň som bol silnejší a srsť sa mi znova zaleskla ako kedysi.
11
Na jar ma sedliak zaviedol do tichého domu, kde hľadali spoľahlivého koňa. Mladý paholok so slamovými vlasmi a pehami ma začal čistiť. Zrazu zastal. Pozrel na moju bielu hviezdu, potom na bielu nohu — a vykríkol: „Krásavec! To si ty! Veď to je Čierny krásavec!“ Bol to Jožko, ten chlapec, čo ma kedysi zachránil z ohňa. Teraz už bol dospelý muž — a po lícach mu tiekli slzy šťastia.
12
Už dlho tu žijem. Moja lúka leží pod starými jabloňami a Jožko mi každé ráno prinesie k plotu jablko. Deti z gazdovstva ma chodia hladkať a nikto ma nikdy nesúri. Niekedy, keď zavriem oči, zdá sa mi, že znova stojím na lúke svojho detstva, celkom pri mame. Moje starosti sa skončili: som doma — a tu sa môj príbeh môže pokojne skončiť.
13Koniec
