Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Rozprávka o pani Ježkovej
O dievčatku, ktoré strácalo vreckovky, a o práčke z vysokého kopca
Aj v jazyku: Zgodba o gospe Ježevki (slovinčina) · The Tale of Mrs. Tiggy-Winkle (angličtina)
Na gazdovstve pod vysokým zeleným kopcom žilo dievčatko Lucka, ktoré večne čosi strácalo. Jedného dňa stratilo až tri vreckovky a svoju zásterku! „Mačička,“ spýtala sa Lucka, „nevidela si moje vreckovky?“ Ale mačka si len oblizovala bielu labku. Spýtala sa aj strakatej sliepky, no tá zakotkodákala: „Ja chodím bosá, celkom bosá!“ Vreckovky neboli nikde.
1
Lucka sa zahľadela na kopec, ktorý sa dvíhal vysoko nad gazdovstvom. Zazdalo sa jej, že tam ďaleko hore leží v tráve čosi biele — ako rozprestreté vreckovky! Preliezla cez ohradu a vybrala sa hore strmým chodníčkom. Popri nej poskakovala červienka a zvedavo nakláňala hlavičku, ovčie chodníčky sa vinuli vyššie a vyššie, až bolo gazdovstvo pod ňou celkom maličké.
2
Vysoko pod vrcholom vytekal spod skaly pramienok a do mäkkej trávy pri ňom boli vtlačené drobné mokré stopy. Chodníček priviedol Lucku k maličkým dverám vo svahu, skrytým za trsom zvončekov. Cez škáru voňala čerstvo vyžehlená bielizeň a zvnútra si ktosi tenko spieval: „Periem a žehlím, až sa všetko ligoce!“ Lucka smelo zaklopala.
3
Dvere sa otvorili a Lucka vošla do maličkej kuchyne s kamennou dlážkou a teplým ohniskom. Pri žehliacom stole stála malá okrúhla práčka so širokou pásikavou zásterou — a spod jej bieleho čepca vykúkali... pichliače! „Len poď ďalej, srdiečko,“ usmiala sa. „Ja som pani Ježková, najlepšia práčka a žehliarka na celom kopci. Práve žehlím.“
4
Lucka si sadla na stolček a pozerala. „Táto červená vestička patrí červienke,“ povedala pani Ježková a starostlivo ju pohladila. „Pozri, aká je drobná!“ Potom vybrala z koša mäkké vlnené kabátiky: „A tieto sú od jahniatok z horských pasienkov. Každý má votkané svoje znamienko, aby som vedela, ktorý je čí.“ Žehlička veselo klopkala: klop, klop, klop.
5
Bielizne akoby nechcelo ubúdať: zamatový kabátik pána krta, mäkké rukavičky mačiek — „rukavičky im periem, ale labky si musia umyť samy!“ — a kôpka pančušiek pre vtáčiky. A na samom dne koša — tri vreckovky a zásterka! „To je moje!“ zvolala Lucka. „Pravdaže, srdiečko,“ prikývla pani Ježková. „Všetko som ti pekne oprala a vyžehlila.“
6
Keď bola všetka bielizeň opraná, vyžehlená a zviazaná do snehobielych uzlíkov, dali si čaj. Sedeli pri ohnisku, pili z drobných šálok a chrúmali chlieb s medom. Pani Ježková rozprávala, kto všetko jej nosí bielizeň: každučký z kopca, od najmenšej myšky po najstaršiu ovcu. Vonku sa popoludnie pomaly chýlilo k večeru.
7
Potom zamkli maličké dvere a odniesli uzlíky dolu kopcom. Celý chodníček voňal čistou bielizňou. Červienka dostala svoju červenú vestičku a od radosti sa rozspievala. Jahniatka si vyskúšali čisté kabátiky a poskakovali po pasienku. Pán krt sa zdvorilo uklonil a odniesol si zamatový kabátik rovno do svojej nory.
8
Pri drevenom prielaze cez ohradu podala pani Ježková Lucke posledný uzlík: tri čerstvo vyžehlené vreckovky a pekne poskladanú zásterku. „Ďakujem, veľmi pekne ďakujem!“ povedala Lucka a zohla sa, aby ju objala. Ale práčka sa len rýchlo uklonila, pozbierala prázdne koše a bez rozlúčky sa rozbehla hore chodníčkom — rýchlejšie a rýchlejšie, menšia a menšia.
9
Lucka za ňou hľadela. Ale kde je čepiec a zástera? Kde široká sukňa? Aká malá a hnedá sa zdala — a celá pichľavá! Hore chodníčkom nebežala nijaká práčka, ale celkom ozajstný malý hnedý ježko. A niektorí vravia, že sa to Lucke iba snívalo — no odkiaľ by sa potom vzali tri čerstvo vyžehlené vreckovky, ktoré už nikdy viac nestratila?
10Koniec
