Knjigice
Rozprávka · Vtipné príbehy
Strapatý Peter
Smiešne verše o štyroch nezbedných deťoch
Aj v jazyku: Kuštravi Peter (slovinčina) · Shock-headed Peter (angličtina)
Poďte, deti, poďte bližšie,
smiešny príbeh začne tíško!
Tu je Peter nečesaný,
tu je Filip rozhojdaný,
tu je Janko, čo civí v mraky,
tu je Robo — vietor taký!
Každý niečo vyparatil,
každý sa raz pekne stratil —
a kto všetko vypočuje,
ten sa smeje. To sľubujem!
1
Pozrite sa, tu si stojí
Peter, čo sa nikdy nebojí!
Celý rok — kto by to zrátal —
hrebeň v ruke nepodržal:
vlasy trčia do oblakov,
hniezdo je to pre vtáčikov!
Nožnice šli pod posteľ,
nechty rastú — nech si rastú! —
dlhé ako ceruzky,
zakrútené ako slimáčky.
A náš Peter? Nič mu nie je:
socha na podstavci stojí,
bradu zdvihne, zasmeje sa:
„Najkrajší som! Pozrite sa!“
2
Na stole je večera,
misa vonia od rána.
Otec pozrie na Filipa:
„Dnes seď rovno! Ani myknúť!“
Filipovi je hneď dlho:
nohy tancujú — ó joj!
Ruky bubnujú: bum, bum, bam,
stolička sa hojdá sem a tam.
Dopredu a dozadu,
už to vŕzga: vŕzg — ajaj!
„Filip!“ vzdychne mama. „Nie!“
Filip sa len smeje: „Hí!“
3
Stolička sa prevráti —
Filip letí! Kto to chytí?
V poslednej chvíli chmatne obrus
a ten stiahne celý povoz:
polievka sa vyšplechne,
misa padá, prevrhne,
taniere sa vznesú v lete,
chlieb sa kotúľa po svete,
vidličky si cingajú:
BUCH! a BÁC! a CINK! a BIM!
Všetko dolu leží — hej,
a kde Filip? Pozri sem…
4
Spod obrusa hlávka kuká,
na nej misa sa mu hojdá,
spoza ucha mrkva trčí:
Filip celý — bez večere!
„Kde je večera, no kde?“
„Na dlážke,“ vzdychne otec. „Hej!“
Vtom Filip nahlas kýchne
a misa mu z hlavy švihne.
Prvý sa rozosmeje otec,
mama za ním, na celý dom,
a spod stola sa smeje mačka:
to bol ale hojdací špás!
5
Janko kráča do školy,
taška hopká po boku.
Kam sa díva? Hore, hore,
kde lastovičky krúžia v modre!
Ráta ich: raz, dva a tri —
kam však stúpa, nevidí.
„Janko, pozor!“ volá pán.
Neskoro — bum! — do lampy. Bam!
Janko vraví: „Prepáčte!“ …
lampe — a už zase civí
hore v mraky, hore k vtákom,
tam, kde je mu najkrajšie.
6
Pred ním rieka trbliece sa,
no Janko hľadí do neba:
„Ten oblak je mäkká ovca,
a ten druhý drak — juchá!“
Krok a krok a ešte krok…
a ČĽUP! — do vody buchol bok!
Janko padá naznak v prúd,
až to špliecha na dva sudy!
Teraz sedí po krk v chlade,
medzi trávou, celý zmoknutý:
„Odkiaľ je tu zrazu rieka?
Veď tu predtým nebola — ajaj!“
7
Dvaja susedia sa ženú,
podávajú palicu:
„Janko, chyť sa! Drž sa pevne!“
A už ťahajú — hijó!
Janko stojí, celý mokrý:
z rukávov mu tečie potok,
z topánok to špliecha, čľup,
pod ním rastie mláka — plop!
Jeho zošit pláva riekou,
hojdá sa jak loďka biela,
tri rybičky ho sprevádzajú:
„Zbohom, zošit! Šťastnú cestu!“
8
Keď sa leje ako z krhly
a víchor sa domom šibe,
každé dieťa vbehne dnu.
Každé? Ale Robo — nie!
Robo vezme si dáždnik:
„Dážď mi neurobí nič!“
A vykročí do víchrice,
píska si: „Čo vietor? Nič!“
Lenže vietor chytí dáždnik,
nafúkne ho ako balón,
potiahne raz, potiahne dva —
a Robo je hore! Hop!
9
Robo letí — vyššie, vyššie:
pod ním záhrady a strechy,
pod ním veža, pod ním stromy,
dáždnik ťahá ho až k nebu!
Ľudia hľadia hore: „Hľa!
Chlapec letí! S dáždnikom!“
„Ahoj!“ máva im náš Robo.
Vietor nesie ho cez hory,
cez les, cez rieku, cez polia…
Kam? To nevie nikto z nás.
A kto vie, kde asi pristál —
možno práve u vás v záhrade?
10Koniec
