Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Nils Holgersson
Príbeh o chlapcovi, ktorý s divými husami preletel celé Švédsko
Aj v jazyku: Nils Holgersson (slovinčina) · Nils Holgersson (angličtina)
Na malom švédskom gazdovstve žil chlapec menom Nils. Bol lenivý a nezbedný. Do sliepok hádzal kamene, mačku ťahal za chvost, kravám v maštali sa vysmieval. Jednu nedeľu ráno odišli rodičia do kostola. »Prečítaj si kázeň!« prikázali mu. Nils však knihu odložil a zaspal na lavici pri okne.
1
Zobudil ho šuchot. Na okraji truhlice čupel celkom maličký mužík v sivom kabáte a v červenej čiapke — domáci škriatok. Nils naň bleskovo hodil sieť a rozrehotal sa: »Teraz si môj!« Škriatok ho prosil, aby ho pustil. Nils sa mu len posmieval. Vtedy škriatok ticho povedal: »Nech je teda tak, ako si zaslúžiš.«
2
V okamihu všetko okolo neho narástlo. Lavica bola vysoká ako kopec, mucha veľká ako vrabec. Nils stál na dlážke maličký ako palec — v červenej čiapke, zelenom kabátiku a žltých kožených nohaviciach. Vybehol na dvor a stal sa ďalší zázrak: rozumel, čo si zvieratá hovoria. »Pozrite naňho!« smiali sa sliepky. »Teraz je menší ako my!«
3
Vysoko na nebi zavolal kŕdeľ divých husí: »Poď s nami, poď na sever!« Biely gazdovský gunár Martin roztiahol krídla. »Aj ja viem lietať!« zvolal a vzniesol sa do vzduchu. Nils sa zľakol, že ho mama stratí, a chytil sa mu okolo krku. A už boli nad maštaľou, nad stromami, nad celým gazdovstvom.
4
Večer kŕdeľ pristál na zamrznutom jazere. Stará sivá vodkyňa Akka z Kebnekajse sa na Nilsa zahľadela prísnymi jantárovými očami. »Človek medzi husami? Ľudia nám nikdy nepriniesli nič dobré. Ráno letíš domov.« Nils mlčal. Gunár Martin však predstúpil pred neho: »Ak odíde on, odídem aj ja.«
5
V noci sa cez ľad ticho plazil líšiak Smirre. Žlté oči mu svietili ako dve iskry. Husi spali a nepočuli nič — Nils však bdel. Vyskočil, chytil líšiaka za chvost a zakričal, čo mu sily stačili. Kŕdeľ sa zdvihol do tmy. Smirre zostal sám na prázdnom ľade, mokrý a nazlostený. »Zapamätám si ťa!« zasyčal.
6
Ráno Akka povedala: »Zostaň s nami, palček.« A tak sa začala tá najkrajšia cesta na svete. Pod nimi sa míňali lesy a jazerá, kostolné veže a biele polia, ktoré pomaly zelenali. Nils ležal Martinovi na krku, vietor mu fúkal do tváre a prvý raz v živote sa nikam neponáhľal.
7
Jedného rána zaletel kŕdeľ na veľký sivý vrch. Zišli sa tam zvieratá zo všetkých strán a žeriavy zatancovali svoj tanec — pomaly a vážne, s ľahkými poskokmi a doširoka roztiahnutými krídlami, akoby sa lúčili so zimou. Nils sa díval s otvorenými ústami a ani dýchať sa neodvážil. »Doma by mi to nikto neveril,« pomyslel si.
8
V bukovom lese počul plač. Ľudia zoťali strom s veveričím hniezdom a mláďatá zavreli do koša. Nils sa vkradol dnu, jedno po druhom ich vynosil von a po konároch ich odniesol k matke. Keď v tú noc zaspával v Martinovom perí, čosi ho hrialo pri srdci. Nevedel, že sa tomu hovorí dobrota.
9
Pri veľkej rieke sa medzi trstinou skrývali poľovníci. Nils zbadal lesklé hlavne pušiek a vykríkol: »Nie dolu! Nie dolu!« Kŕdeľ na poslednú chvíľu strhol let vysoko nad vodu a výstrely zaburácali naprázdno. Akka letela dlho vedľa neho. »Kedysi som ti povedala, že ľudia neprinesú nič dobré,« riekla. »Mýlila som sa.«
10
Leto sa minulo. Keď sa husi obrátili na juh, Nils sa dozvedel, ako sa čary skončia: znova bude veľký, ak sa biely gunár Martin vráti domov celý a zdravý. Zamyslel sa. Domov, na gazdovstvo, kde na sviatky zabíjajú husi? Celú cestu ponad more mlčal a hľadel, ako sa pod nimi lesknú vlny.
11
Doma už mama držala Martina za krk. »Aký krásny gunár! Práve príde vhod na sviatky.« Nils vedel: ak teraz zamlčí, bude znova chlapcom. Ale nezamlčal. Zoskočil z Martinovho peria na dvor a zakričal: »Nie! Ten gunár je môj priateľ!« A v tej chvíli pocítil, že rastie — čiapka mu spadla z hlavy a dvor sa zrazu zmenšil.
12
Stál uprostred dvora, veľký ako predtým, a rodičia naňho hľadeli ako na zázrak. Nils sa však najprv obrátil k bielemu gunárovi, objal ho okolo krku a ticho mu povedal: »Ďakujem.« Martin zagágal a roztiahol krídla. Nad gazdovstvom ešte raz zavolali divé husi — Nils zdvihol ruku a zakýval im na rozlúčku.
13Koniec
