Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Pastierik a vlk
Ezopova bájka o pastierikovi, ktorému už nikto neveril
Aj v jazyku: Pastirček in volk (slovinčina) · The Boy Who Cried Wolf (angličtina)
Vysoko nad dedinou, na slnečnom kopci, pásol ovečky pastierik Janko. Každé ráno vyhnal stádo na pašu, každý večer ho prihnal domov. Pod ním sa v doline krčila dedina s teplými strechami. Ovce pokojne šklbali trávu, zvonček na krku najkrajšej ovce si ticho spieval. „Nič sa nedeje,“ vzdychol Janko. „Vôbec nič. Len tráva a ovce, ovce a tráva.“
1
Jedného predpoludnia bola nuda horšia ako inokedy. Janko krútil palicou, počítal oblaky a zíval. Ovce prežúvali, svrček spieval, slnko stálo na mieste. Vtom mu v hlave skrsol šibalský nápad: „Čo keby som zakričal, že prišiel vlk? Celá dedina pribehne na kopec! To bude smiechu!“ Pozrel dolu na domy, zhlboka sa nadýchol a zavrel oči.
2
„Vlk! Vlk!“ zakričal Janko z plného hrdla. „Vlk je medzi ovcami!“ V dedine všetko vyskočilo na nohy. Pekár schmatol panvicu, kováč sa rozbehol so svojimi silnými rukami, stará mama vzala hrable. Všetci sa ponáhľali do kopca, čo im nohy stačili. Z cesty sa dvíhal prach, panvica štrngala, hrable poskakovali.
3
Keď zadychčaní a červení v tvári vyšli hore, našli len pokojné ovce a Janka, ktorý sa od smiechu držal za brucho. „Kde je vlk?“ spýtal sa pekár. „Nikde!“ smial sa Janko. „Len som žartoval!“ Dedinčania krútili hlavami. „S takými vecami sa nežartuje,“ povedala stará mama a pomaly sa vrátili do doliny.
4
O pár dní tu bola nuda zas. A Janko zabudol na slová starej mamy. „Vlk! Vlk!“ zakričal ešte hlasnejšie ako prvý raz. A zase pribehli: pekár s panvicou, kováč červený v tvári, stará mama s hrabľami. Zadychčaní zastali uprostred paše a obzerali sa dookola. A zase — nič. Len ovce a smiech. Tentoraz sa nesmial nikto iný, iba Janko.
5
„Dvakrát si z nás vystrelil,“ povedal kováč cestou dole. „Tretí raz nejdem, ani keby kričal do večera.“ Pekár prikývol, stará mama mlčala a hľadela do zeme. Nikto sa už nepozrel na kopec. V ten večer jedol Janko svoj chlieb sám. Zdalo sa mu, že smiech sa dávno vyparil a kopec ešte nikdy nebol taký tichý.
6
Na druhý deň sa však od kraja lesa naozaj prikradol sivý tieň. Vlk. Chudý, tichý, so žltými očami. Neponáhľal sa — kráčal pomaly, ticho ako tieň. Ovce ho zacítili prvé: zvonček divoko zazvonil a stádo sa natislo do kúta paše. Janko schmatol palicu. Ruky sa mu triasli. „Vlk,“ zašepkal. Tentoraz naozaj.
7
„Vlk! Vlk!“ kričal Janko a mával klobúkom. „Naozaj je tu! Pomôžte!“ Kričal, kým celkom nezachrípol. Dolu v dedine pekár len mávol rukou: „Zase žartuje.“ Kováč kul ďalej, stará mama hrabala lístie. Nikto sa nepozrel na kopec. Jankov hlas vyznel do prázdna, akoby kričal do studne.
8
Vlk skočil medzi ovce. Stádo sa rozutekalo na všetky strany, po kopci lietala vlna, a keď bolo po všetkom, najkrajšia ovca so zvončekom nebola nikde. Janko si sadol do trávy a plakal. Teraz vedel, čo vedia všetci pastieri: kto klame, tomu nikto neverí — ani vtedy, keď hovorí pravdu.
9
Od toho dňa volal Janko už len pravdu. Verne pásol, čo zo stáda ostalo, a každý večer poctivo povedal, čo na kopci videl. Dedinčania najprv len prikývli. No pomaly, deň za dňom, mu začali zase veriť. A keď raz z kopca opäť zakričal, pribehli všetci — v okamihu.
10Koniec
