Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Modrofúz
Rozprávka o malom kľúčiku a zakázanej izbičke
Aj v jazyku: Sinjebradec (slovinčina) · Bluebeard (angličtina)
Kedysi dávno žil bohatý pán, ktorý mal zámok a striebra i zlata neúrekom. No jeho brada bola modrá ako večerná obloha, preto ho volali Modrofúz a dievčatá sa ho báli. Jedného leta usporiadal veľké slávnosti s hudbou a tancom. Najmladšia dcéra susednej panej videla, že vie byť aj láskavý, a privolila stať sa jeho ženou.
1
Po svadbe prišla mladá žena na zámok. Aké siene! Zrkadlá od podlahy po strop, truhlice plné hodvábu, stoly prehýbajúce sa pod dobrotami. Sestra Anna ju prišla navštíviť a spolu chodili po dlhých chodbách a rátali dvere. „Je ich tu viac než dní v roku,“ smiala sa Anna. Večer sedeli pri okne a pozerali, ako sa v doline zažíhajú svetlá.
2
Jedného rána Modrofúz povedal: „Musím odcestovať za povinnosťami. Tu sú kľúče od všetkých izieb — otvor si, ktorú len chceš.“ Potom ukázal drobný kľúčik. „Tento otvára malú izbičku na konci dolnej chodby. Do nej však nesmieš. Nikdy.“ Rozlúčil sa a odcválal a žena ostala s plnou hrsťou kľúčov. Kľúčik bol celkom ľahký, no v jej ruke vážil ako kameň.
3
Priateľky sa prišli pozrieť na zámok. Otvárali skrine, obdivovali perly a krútili sa pred zrkadlami. No mladá žena ich sotva počúvala. Vo vrecku ju pálil drobný kľúčik a v hlave jej šumela jediná otázka: čo je v malej izbičke? Napokon to už nevydržala. Potichu sa vykradla zo siene a rozbehla sa dolu schodmi.
4
Pred malými dverami na chvíľu zastala. „Len nakuknem,“ povedala si. Kľúčik škripol v zámke a dvere sa pomaly otvorili. To, čo tam uvidela, bolo také strašné, že jej kľúč vypadol na zem. Rýchlo ho zdvihla, zamkla dvere a utekala späť hore schodmi. Srdce jej búšilo až na samý vrch schodov.
5
Hore zbadala, že na kľúčiku je tmavá škvrna. Drhla ho vodou, mydlom i pieskom — no škvrna sa zakaždým vrátila, lebo kľúčik bol začarovaný. „Čo mu poviem?“ šepla sestre Anne. Tej noci mladá žena nezažmúrila oko. A ráno na nádvorí zaspieval roh: Modrofúz sa vrátil skôr.
6
„Kľúče, prosím,“ povedal Modrofúz. Keď zbadal škvrnu na kľúčiku, jeho hlas ochladol ako ľad. „Bola si v malej izbičke. Teraz tam ostaneš aj ty.“ — „Prosím,“ odvetila žena, „daj mi aspoň chvíľu, aby som sa pomodlila.“ — „Pár minút,“ zavrčal, „a nič viac.“ Žena bežala hore schodmi, ako rýchlo ju len nohy niesli.
7
Bežala k sestre. „Anna, prosím ťa, vyjdi na vežu a pozri sa, či neprichádzajú naši bratia! Sľúbili, že dnes prídu na návštevu.“ Anna sa ponáhľala hore schodmi a rozhliadla sa po poliach. „Vidíš niečo?“ zavolala žena. „Len slnko svieti a tráva sa zelenie,“ odvetila Anna. „Pozri sa ešte raz, Anna, prosím, ešte raz!“
8
„Poď dole!“ zahrmel zdola Modrofúz. „Ešte chvíľku!“ prosila žena a znova zavolala: „Anna, sestra Anna, vidíš niečo?“ — „Po ceste sa blíži veľký oblak prachu!“ — „Sú to naši bratia?“ — „Ach, nie… iba stádo oviec.“ Žene padlo srdce do päty. Minúty sa vliekli ako hodiny a roh predo dvermi zaspieval znova.
9
„Poď dole, alebo prídem hore ja!“ kričal Modrofúz. „Anna, vidíš niečo?“ zavolala žena ešte raz. „Vidím dvoch jazdcov!“ zvolala Anna. „Cválajú sem — to sú naši bratia!“ Zamávala im šatkou: „Ponáhľajte sa, ponáhľajte sa!“ Konské kopytá už zaduneli pred zámkom. „Teraz idem,“ zhlboka sa nadýchla žena.
10
Žena pomaly zišla dolu schodmi. Modrofúz ju už schmatol za ruku — vtom sa veľké dvere s rachotom otvorili a do siene vtrhli jej bratia s mečmi v rukách. Modrofúz sa rozbehol k schodom, no bratia ho dostihli a bol s ním koniec. Celá roztrasená sa žena privinula k sestre Anne.
11
Keďže Modrofúz nemal dedičov, celý zámok i všetko bohatstvo ostalo mladej žene. Sestre Anne vystrojila krásnu svadbu, bratom kúpila kone a výstroj a sama sa po čase vydala za dobrého, veselého človeka. Pri ňom čoskoro zabudla na zlé dni. A malá izbička ostala navždy zamknutá.
12Koniec
