Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Anna zo Zeleného domu
Príbeh ryšavého dievčatka, ktoré našlo svoj domov
Aj v jazyku: Ana z Zelene domačije (slovinčina) · Anne of Green Gables (angličtina)
V Zelenom dome žili brat a sestra, Matthew a Marilla. Obaja už boli sivovlasí a do sirotinca odkázali: pošlite nám chlapca, ktorý pomôže na gazdovstve. Keď však Matthew prišiel na stanicu, sedelo tam na kope dosiek chudučké dievča s dvoma ohnivo ryšavými vrkočmi, pehami a s pripriveľkým slameným klobúkom. »Ja som Anna!« zvolala. »Vedela som, že prídete po mňa.«
1
Celou cestou domov Anna rozprávala. Cestu pod kvitnúcimi jabloňami pokrstila na Bielu cestu rozkoše a tichú vodu, ktorá sa ligotala na slnku, na Jazero ligotavých vôd. »Nie je nádherné, že si človek vie predstaviť čokoľvek?« spýtala sa. Matthew držal opraty a mlčal, no v kútikoch úst sa mu čosi usmievalo. Takú cestu ešte nikdy nešiel.
2
Doma si Marilla dievča premerala a povedala: »Stal sa omyl. Prosili sme o chlapca.« Anne vykĺzla taška z rúk. »Vy ma nechcete?« zašepkala. »Lebo nie som chlapec.« A rozplakala sa tak, že to bolo počuť po celom dome. Matthew večer sestre ticho povedal: »Marilla... my by sme jej mohli byť na osoh.«
3
Marilla tú noc nespala. Ráno povedala: »Zostaneš. Ale umývaj si uši a toľko nerozprávaj.« Anna sa nadýchla a sľúbila oboje — a nevydržala ani do obeda. Behala po sade a dávala mená všetkým stromom aj každému potôčiku, večer zaspala vo svojej izbičke pod šikmým stropom. Prvý raz v živote mala domov.
4
Na návštevu prišla susedka Rachel a premerala si Annu od hlavy po päty. »Strašne chudá. A tie vlasy — červené ako mrkva!« Anna dupla nohou. »Ste zlá!« vykríkla. Marilla bola neúprosná: musela sa ospravedlniť. A Anna sa ospravedlnila — tak krásne, tak slávnostne a s takou rozkošou, že susedka jej nakoniec takmer zatlieskala.
5
Cez lúku stál Barryovcov dom a v ňom čiernovlasá Diana. »Budeš moja srdečná priateľka?« spýtala sa Anna. Prisahali si to pri potoku, ruky v rukách: navždy a naveky. Odvtedy si z okien svietili sviečkou — dve bliknutia znamenajú »poď hneď«, tri znamenajú »musím ti povedať čosi strašne dôležité«.
6
Anna napiekla pre hostí tortu a bola na ňu nesmierne hrdá. Hostka si odhryzla, zastala a veľmi zdvorilo sa spýtala, čím je ochutená. Anna nazrela do skrinky — namiesto vanilky naliala masť na boľavé kolená. Utiekla do svojej izby a plakala do vankúša. A Marilla sa kdesi v kuchyni potajomky smiala.
7
Raz zastal pri dverách podomový obchodník. »Táto farba ti zmení vlasy na havranie čierne,« sľuboval. Anna farbila a farbila — a keď sa pozrela do zrkadla, vlasy mala zelené. Tmavo, smutne zelené. Marilla ich najprv sedemkrát umyla, potom siahla po nožniciach. Anna nosila celý týždeň čiapku a mlčala ako ryba.
8
Dievčatá sa stavili, kto sa odváži po hrebeni strechy. Anna výzvu nikdy neznášala. Spravila tri kroky, zakolísala sa — a zošmykla sa po streche do kríkov. Vyvrtla si členok a tri týždne krívala po dome o barle, kým jej Diana každý deň nosila kvety a novinky zo školy. »Fantázia je pekná vec,« vzdychla Marilla, »ale rozum tiež.«
9
Anna hrala nešťastnú pani v člne a nechala sa unášať po rieke. Uprostred vody začal čln priepúšťať. Sotva sa zachytila mostného stĺpa a držala sa, kým okolo nepriveslal Gilbert — ten istý Gilbert, ktorý ju kedysi pre vlasy nazval »Mrkvička«. Zachránil ju. Poďakovala sa mu chladne ako ľad a ešte stále mu neodpustila.
10
Na Vianoce sa Matthew vybral do obchodu po darček. Celý týždeň sa bál predavačky. Keď Anna ráno rozbalila obal, nastalo ticho: machovo zelené šaty s mäkkými nafúknutými rukávmi. Presne také, aké si roky želala. »Matthew,« sotva vyriekla, »to je to najkrajšie, čo som kedy videla.« A Matthew hľadel do zeme a bol šťastný.
11
Anna sa učila ako posadnutá. S Gilbertom sa v škole naháňali z triedy do triedy — raz bol prvý on, raz ona. A keď nakoniec vyhlásili štipendium na vyššiu školu, prečítali jej meno. Marilla stála pri stene a potajomky si utierala oči. A Matthew povedal každému v dedine, že toto je jeho Anna.
12
Ten večer sedela Anna pri otvorenom okne svojej izbičky. Vonku voňali v súmraku čerešne, ďaleko dolu sa ligotalo Jazero ligotavých vôd a za jej chrbtom ticho dýchal dom so zelenými štítmi. Kedysi bola dievčaťom, ktoré nikto nečakal. »Svet je plný fantázie,« povedala ticho, »a ja som doma.«
13Koniec
