Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Alica v zrkadle
Príbeh o dievčatku, ktoré prešlo cez zrkadlo do obráteného sveta
Aj v jazyku: Alica v ogledalu (slovinčina) · Through the Looking-Glass (angličtina)
Bolo chladné zimné popoludnie a vonku ticho snežilo. Alica sedela v kresle pri kozube a hrala sa s čiernou mačičkou Mickou, ktorá rozmotala celé klbko vlny. „Micka, rozmýšľaš niekedy, aký je dom v zrkadle?“ spýtala sa Alica a pozrela do veľkého zrkadla nad kozubom. „Všetko vyzerá úplne rovnako — len naopak. Ako rada by som sa ta išla pozrieť!“
1
Alica vyliezla na rímsu kozuba. A hľa — zrkadlo sa zahmlilo ako strieborná hmla a zmäklo ako závoj! Skočila cezeň a pristála v izbe na druhej strane. Všetko bolo obrátené: obrazy na stenách sa usmievali, hodiny sa mračili a po koberci pred kozubom sa celkom naozaj prechádzali malé šachové figúrky.
2
Vonku čakala Alicu záhrada, akú ešte nevidela. „Pekne hovoríš, keď hovoríš,“ povedala vysoká ľalia. Alica užasla: „Vy viete rozprávať?“ — „Pravdaže,“ povedala ruža, „keď to stojí za reč.“ Sedmokrásky štebotali jedna cez druhú, kým im ľalia nepohrozila listom, aby už boli ticho.
3
Z kopčeka Alica uvidela čosi nádherné: celá krajina bola živými plotmi a potôčikmi rozdelená na štvorce — ako obrovská šachovnica! „Tu sa hrá šach veľký ako celý svet,“ povedala Červená kráľovná, ktorá zrazu stála pri nej. „Ak chceš, môžeš byť biely pešiak. Keď prídeš na ôsme pole, staneš sa kráľovnou.“ Alica od radosti zatlieskala.
4
Červená kráľovná ju chytila za ruku a rozbehli sa. Bežali rýchlejšie a rýchlejšie, až Alici vlasy viali za hlavou — no stromy pri ceste sa nepohli ani o piaď. „Veď sme celý čas na tom istom mieste!“ dychčala Alica. „Pravdaže,“ povedala kráľovná. „Tu musíš bežať, koľko vládzeš, aby si ostala na mieste. Ak sa chceš niekam dostať, musíš bežať ešte raz tak rýchlo!“
5
Odrazu Alica sedela vo vlaku. Oproti nej sedel pán oblečený v bielom papierovom plášti, vedľa neho koza a pri okne chrobák, ktorý ticho vzdychal. „Cestovné lístky!“ volal sprievodca a prezeral si Alicu cez malý ďalekohľad. Potom vlak poskočil — hop! — preskočil potôčik a Alica sa zniesla rovno na tretie pole.
6
Pod stromom stáli bacuľatí dvojčatá v rovnakých školských čiapkach, podobní ako vajce vajcu. Objali sa okolo pliec a zatancovali v kruhu, potom jedným hlasom predniesli dlhú báseň o mrožovi a tesárovi a o zvedavých ustriciach. Keď skončili, uklonili sa každý na svoju stranu — jeden doľava, druhý doprava, celkom zrkadlovo.
7
Z lesa pribehla Biela kráľovná so strapatými vlasmi a korunkou nakrivo. „Žijem odzadu,“ vysvetlila Alici, „preto si najlepšie pamätám to, čo sa stane až o týždeň.“ Ponúkla jej miesto: „Lekvár dostaneš zajtra a lekvár si dostala včera — nikdy však lekvár dnes.“ — „Ale raz predsa musí byť dnes!“ čudovala sa Alica.
8
Na vysokom múre sedel veľký vajcovitý pánko so širokým úsmevom a parádnou viazankou. „Keď ja použijem slovo,“ povedal pyšne, „znamená presne to, čo sám chcem, aby znamenalo.“ Alici ešte vysvetlil, že oslavuje nenarodeniny — a tých je až tristošesťdesiatštyri do roka! Pritom sa celý čas tak nebezpečne knísal, že sa Alica oňho celkom bála.
9
Cez les ju sprevádzal Biely rytier na strapatom bielom koni. Každú chvíľu sa zošuchol zo sedla — raz doľava, raz doprava — a Alica mu zakaždým pomohla naspäť. Cestou jej ukazoval svoje vynálezy: dáždnik proti dažďu zdola a pascu na myši zavesenú na sedle. Na kraji lesa jej zakýval na rozlúčku: „Len choď, ja tu počkám a budem ti kývať, kým ťa bude vidieť.“
10
Alica preskočila posledný potôčik a zastala na ôsmom poli. Na hlave pocítila čosi ťažké a zlaté — korunu! „Stala som sa kráľovnou!“ zvolala. Pri nej sa odrazu objavili Červená a Biela kráľovná. „Ozajstná kráľovná musí najprv zložiť skúšku,“ povedala prísne Červená kráľovná a dávala Alici samé nemožné hádanky.
11
Potom sa začala slávnostná hostina — a aká! Pečienka sa uklonila a prehovorila, puding Alici vyčítal nezdvorilosť, sviečky vyrástli až po strop a naberačka pochodovala po stole. „Toto už nevydržím!“ zvolala Alica, potiahla obrus a schmatla Červenú kráľovnú, ktorá sa scvrkla na celkom malú figúrku. Zatriasla ňou: „A teraz buď — mačička!“
12
A naozaj — v rukách nedržala kráľovnú, ale čiernu mačičku Micku! Alica zasa sedela v kresle pri kozube, oheň priateľsky praskal a vonku stále ticho snežilo. „Micka,“ povedala zamyslene, „tak ty si bola Červená kráľovná.“ Micka len privrela oči a zapriadla a zrkadlo nad kozubom sa ticho lesklo ako predtým.
13Koniec
