Knjigice
Náučná kniha · Klasické rozprávky
Tajomná záhrada
Príbeh o dievčatku Márii a záhrade, ktorá sa znova prebudila
Aj v jazyku: Skrivni vrt (slovinčina) · The Secret Garden (angličtina)
Ďaleko za morom žilo dievčatko Mária. Keď zostala celkom sama, poslali ju k strýkovi do Anglicka — do veľkého sivého domu uprostred šírej pustatiny. Mária bola chudučká, bledá a stále nevrlá. Nikto ju nenaučil hrať sa a nikto ju nikdy neobjal. „Tu sa mi páčiť nebude,“ povedala, keď koč vošiel do hmly.
1
V dome bolo sto izieb, no všetky boli zamknuté a tiché. Mária sa nemala s kým hrať, a tak chodila po záhradách. Stretla tam starého záhradníka Bena, ktorý si šomral nad rýľom. Na ten rýľ zrazu priletel maličký vtáčik s červenou hrudkou — červienka. Naklonila hlávku a pozrela na Máriu, akoby jej chcela čosi povedať.
2
Červienka na ňu čakala každý deň na múre. Mária mala prvý raz v živote kamarátku — a prvý raz sa zasmiala. Starý Ben jej zveril tajomstvo: za vysokým múrom je záhrada, zamknutá už desať rokov. „Pán zakopal kľúč a nikto nevie, kde sú dvere,“ zavrčal. Odvtedy Mária myslela už len na tajomnú záhradu.
3
Jedného rána červienka poskakovala po čerstvo prekopanej zemi a čvirikala, akoby volala: „Pozri, pozri!“ Mária podišla bližšie. Zo zeme vykúkalo čosi tmavé. Odhrnula hlinu — a v ruke držala starý hrdzavý kľúč. Srdce jej bilo ako zvon. „Možno je to kľúč od tajomnej záhrady,“ zašepkala a schovala ho hlboko do vrecka.
4
Na druhý deň zavial po múre vietor a odhrnul záves brečtanu. Pod listami sa zablysla kľučka. Dvere! Mária sa obzrela — nikde nikto. Vsunula kľúč do zámky a pomaly ho otočila. Cvak. Dvere sa otvorili a Mária sa prešmykla dnu. Stála v tajomnej záhrade — celkom ticho, ako vo sne.
5
Záhrada spala. Ruže viseli zo stromov ako sivé plášte a všetko bolo tiché a popreplietané. „Je tu všetko mŕtve?“ zľakla sa Mária. Potom však zbadala v tráve drobné zelené hrotky, čo vykúkali zo zeme. Niečo teda žilo! Našla si paličku a začala okolo nich odhŕňať staré lístie, aby sa im lepšie dýchalo.
6
Raz sedel na vresovisku chlapec a pískal na píšťalke. Vedľa neho ležala malá líška, na pleci mu čupela vrana. „Ja som Dickon,“ povedal. „So zvieratami sa zhováram.“ Mária mu zverila tajomstvo a zaviedla ho do záhrady. Dickon si kľakol k vetvám. „Žije to?“ spýtala sa Mária. „Žije!“ zasmial sa. „Iba spí.“
7
V noci počula Mária na chodbách plač. Šla za hlasom dlhými tmavými chodbami až k skrytým dverám. Vo veľkej posteli ležal bledý chlapec — jej bratranec Colin, ktorého ešte nikdy nevidela. „Neviem chodiť,“ povedal. „Všetci vravia, že som chorý.“ Mária si k nemu sadla a do polnoci mu rozprávala o pustatine, o červienke a o záhrade, ktorá spí.
8
Colin bol zvyknutý, že všetci poslúchajú každé jeho slovo, ale takéto príbehy mu nerozprával nikto. „Naozaj tá záhrada žije?“ pýtal sa každý večer. „Žije,“ hovorila Mária. „Ruže sa budia, červienka hniezdi a Dickon pozná každé zviera na pustatine.“ „Tak ju chcem vidieť,“ zašepkal. „Zaveďte ma tam. Nech je to naše tajomstvo.“
9
Jedno slnečné ráno viezli Mária s Dickonom Colinov vozík chodníkom až k brečtanovým dverám. „Zavri oči,“ povedala Mária. Keď ich Colin otvoril, stál uprostred tajomnej záhrady: všetko pučalo, čerešne kvitli, červienka spievala. Colin hľadel a hľadel a líca mu ružoveli. „Ja vyzdraviem,“ povedal. „A budem žiť sto rokov!“
10
Keď ich raz starý Ben zazrel cez múr, Colin od zlosti — vstal! Stál na vlastných nohách, vysoký a rovný. „Pozrite sa na mňa!“ zvolal. Odvtedy cvičili každý deň: chôdzu okolo záhrady, kopanie, sadenie. „To sú čary,“ vraveli deti. Alebo to bolo len slnko, hlina a priateľstvo — a nohy, čo boli každý deň silnejšie.
11
Záhrada rozkvitla ako nikdy predtým: ruže sa pnuli po vetvách, maky žiarili, všade to bzučalo a spievalo. A so záhradou rozkvitali aj deti. Mária už nebola bledá a nevrlá — smiala sa a behala. Colin behal s ňou okolo záhonov a líška s vranou za nimi. Len nikomu v dome to nepovedali. To tajomstvo bolo prikrásne.
12
Colinov otec od žiaľu dlhé roky blúdil po svete. To leto ho však čosi pritiahlo domov. Keď vošiel brečtanovými dverami, rovno do náručia mu vbehol — Colin! „Otec, chodím! Bežím!“ Spolu sa rozhliadli po záhrade, ktorá celá žiarila kvetmi. Tajomná záhrada znova ožila — a s ňou celý dom, v ktorom sa odvtedy ozýval smiech.
13Koniec
