Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Malá princezná
Príbeh o Sáre, ktorá bola v srdci vždy princeznou
Aj v jazyku: Mala princesa (slovinčina) · A Little Princess (angličtina)
Sára žila s ockom v ďalekej Indii, kde slnko svieti po celý rok. Jedného dňa ju ocko odviezol cez more do veľkého sivého Londýna, do školy pre vznešené dievčatká. „Zbohom, moja malá princezná,“ povedal a dlho, dlho ju objímal. „Keď ti bude ťažko, rozprávaj si príbehy — v nich budem vždy s tebou.“ Sára prikývla a neplakala. Princezné len tak neplačú.
1
V škole sa zo Sáry čoskoro stala najlepšia rozprávačka široko-ďaleko. Večer sa dievčatá zišli okolo nej ako vrabce okolo omrviniek. Sára rozprávala o morských pannách, o začarovaných hradoch a o krajinách, kde kvety voňajú ako med. „Ešte jeden! Len ešte jeden!“ prosili. Keď Sára rozprávala, bolo všetkým teplo pri srdci — to boli jej čary.
2
Ocko jej pred rozlúčkou kúpil nádhernú bábiku so zlatými kučerami a čipkovanými šatami. Sára ju nazvala Emília. Každý večer jej zverila, čo bolo v ten deň krásne a čo ťažké. „Ty ma vždy vypočuješ,“ šepkala jej. „Bábiky nehovoria, ale rozumejú všetkému.“ Emília sa na ňu dívala láskavými očami, akoby naozaj chápala každé slovo.
3
Školu viedla slečna Minchinová — vysoká, sivá a chladná ako zimná okenná tabuľa. Pred hosťami sa na Sáru sladko usmievala, veď Sára bola jej najbohatšia žiačka. Jej oči sa však neusmiali nikdy. Sára to dobre videla, no zakaždým slušne prikývla. „Princezná je milá aj k tým, čo nie sú milí k nej,“ vravela si.
4
Na Sárine narodeniny bola v škole veľká oslava: torta, darčeky a smiech. Uprostred nej však vošla do izby slečna Minchinová s listom v ruke. Tvár mala sivú ako popol. Sárin ocko ďaleko na mori zomrel a s ním sa potopilo celé jeho bohatstvo. Oslava sa skončila. Sára stála celkom ticho a tisla si Emíliu k sebe.
5
„Teraz už nemáš nič,“ povedala slečna Minchinová. „Odteraz si budeš na chlieb zarábať sama.“ Sáre vzali pekné šaty a dali jej tenké čierne, ktoré jej boli primalé. Novou izbou jej bola studená podkrovná komôrka, kde cez škáry fúkal vietor. No keď večer objala Emíliu, zašepkala si: „Navonok som chudobná. Ale v srdci som stále princezná.“
6
Sára teraz od rána do večera nosila vedrá, drhla hrnce a behala po pochôdzkach. V kuchyni pracovala aj Becky, dievčatko s okrúhlymi líčkami, čo spávalo vo vedľajšej komôrke. Večer sa stisli pod jednu deku a Sára rozprávala príbehy. „Keď rozprávaš,“ vzdychla Becky, „zabudnem, že mi je zima a že som hladná.“
7
Jedného mrazivého dňa našla Sára na chodníku mincu. U pekára za ňu dostala šesť teplých žemlí. Pred dverami však sedelo dievčatko v roztrhaných šatách, ešte hladnejšie a premrznutejšie než ona. Sára mu dala päť žemlí a pre seba si nechala jedinú. „Prečo?“ spýtalo sa dievčatko. „Lebo som princezná,“ povedala Sára ticho. „A princezné sa delia.“
8
Do domu hneď vedľa školy sa prisťahoval pán z Indie. Prišiel s ním sluha Rám Dás a malá hnedá opička v červenom kabátiku. Opička rada liezla po strechách a raz večer nakukla Sáre do strešného okienka. Sára sa po dlhom čase prvý raz zasmiala naplno. Odvtedy ju opička navštevovala často — a studené podkrovie už nebolo také osamelé.
9
Raz v noci zaspala Sára hladná a premrznutá. Keď otvorila oči, nemohla uveriť: v kozube horel teplý oheň, na stolíku čakala horúca večera a posteľ bola prestretá hodvábnymi prikrývkami zlatej a rubínovej farby. „Snívam?“ zašepkala. Nesnívala. Niekto na ňu myslel. Sára a Becky jedli a smiali sa do polnoci — ako v rozprávke.
10
Jedného rána našla Sára na svojej posteli — opičku! V noci ušla po streche a pred mrazom sa schovala v jej komôrke. „Ty malá tuláčka,“ zasmiala sa Sára, zabalila ju do šatky a odniesla späť do vedľajšieho domu, aby im nechýbala. Netušila však, že za tými vysokými dverami na ňu čaká najväčšie prekvapenie jej života.
11
V teplej izbe pri kozube sedel chorý pán s dobrými očami. Keď Sára prehovorila o Indii a o ockovi, strhol sa. „Ako sa voláš?“ — „Sára.“ Ten pán bol ockov najlepší priateľ! Dva roky ju hľadal po všetkých mestách — a ona celý čas bývala hneď vedľa neho. Ockovo bohatstvo bolo zachránené a všetko patrilo Sáre. A to teplé podkrovie? To bol celý čas on, s pomocou Rám Dása a malej opičky.
12
Sára odišla zo školy slečny Minchinovej navždy — so vztýčenou hlavou, ako sa na princeznú patrí. Teraz žila u ockovho priateľa, ktorý ju mal rád ako vlastnú dcéru, a Becky odišla s ňou. A hladné dievčatko spred pekárne dostalo teplý kútik u pekára a každý deň čerstvý chlieb. Lebo Sára nezabudla: pravá princezná sa delí — aj vtedy, keď má všetko.
13Koniec
