Knjigice
Rozprávka · Vtipné príbehy
Výstražné príbehy pre dobré deti
Verše o deťoch, ktoré neposlúchli — a čo ich za to stretlo
Aj v jazyku: Svarilne zgodbe za pridne otroke (slovinčina) · Cautionary Tales for Good Children (angličtina)
Poďte bližšie, dámy, páni malí,
aby ste to potom neľutovali.
V tejto knihe sú — a to bez žartu —
tri príbehy pravdivé na jednu kartu:
Matilda hrozne klamávala,
Rebeka dvermi buchotala
a Tonko, sotva ho pustili,
utiekol pestúnke v tej chvíli.
Je to čistá pravda, priateľ môj.
No. Väčšinou. Skoro. Trochu. Oj.
1
Matilda tak strašne klamávala,
že teta od údivu len zízala.
„Na streche sedí slon!“ jej vraví.
Slon tam nebol — a nik sa nediví.
A keďže klamala deň čo deň,
neveril jej už nikto, ani sen:
aj keď raz svätú pravdu riekla,
každé slovo naprázdno utieklo.
2
Raz večer teta odišla do divadla
a Matilda doma sama zostala.
Schmatla telefón a do slúchadla kričí:
„Horí! Všetko horí! Poďte, hasiči!“
Pribehli hasiči, fúzy im viali,
po schodoch vedrá vody vylievali.
Zaliali salón, klavír aj perinu,
no ohňa nenašli ani za hodinu.
Teta ich ledva-ledva presvedčila,
že to len Matilda si vymyslela.
3
O pár týždňov, uprostred noci,
vzbĺkol v komíne oheň bez pomoci.
Matilda volá: „Horí! Teraz naozaj!“
No všetci vzdychnú: „Klamárka. Spi. Nechaj.“
„Dnes neklamem! Len raz sa pozrite!“
„Pravdaže. Ako vždy. Spite, spite.“
A nikto jej neveril, ani máčny mak —
tak sa klamstvo pomstí. Je to tak.
4
Našťastie dym nevie klamať:
hasič ho zbadal nad komínom stáť.
„Chlapi! Tam horí NAOZAJ!“ zavolal
a celý zbor sa hore rozbehol.
Voda — čľup! — a oheň zhasol celý.
(Ostal len hrniec, veľmi zašpinený.)
Matilda, opálená, do kože mokrá,
mlčala ako myška spod okna.
Od toho dňa — verte či neverte —
neklamala už nikdy. Nikdy. Nie.
5
Poznali sme chlapca, Tonkom ho volali,
a všetci ho, pravdaže, veľmi radi mali:
dostal čaj a tortu a koláčik
a k tomu čokoládový zajačik.
Raz ho pestúnka vedie medzi zvery,
do zoo, kde je všetko podľa miery.
Lenže Tonko pustí ruku — a už letí!
(Múdrejší čitateľ krúti hlavou. Má pravdu, deti.)
6
Len čo Tonko zabočil za roh,
čakal ho tam LEV. Mohutný ako boh,
s hrivou učesanou na prehliadku
a s pohľadom kráľovsky chladným, v poriadku.
Lev zívol, pekne sa ponaťahoval
a Tonka — hop! — za nohavicu chmatol.
„Pomoc!“ zakričal Tonko z plných pľúc —
a bol to, priznajme, najvyšší čas.
7
Pribehol strážca, prísny a fúzatý:
„Leo! Pusti tú nohavicu! Hneď, ty chlpatý!“
Lev vzdychol, pustil látku zo zubov
a urazene odišiel do svojich tieňov.
Pestúnka Tonka objala hneď v tej chvíli.
A poučenie? Také, deti milé:
poníky hryzú, levy ešte horšie —
tak sa pestúnky drž za ruku. Vždy. Rozumie sa.
8
Zvyk, ktorý celý svet zaznáva,
je buchot dverí. Ďaleko sa ozýva.
Rebeka, dievča jemné ako kvet,
práve v tomto ohúrila celý svet:
BUCH! — až zaznel celý dom,
BUCH! — až sa myška strhla v ňom.
A zakaždým, keď niekto od ľaku skočil,
Rebekin smiech sa po dome roztočil.
9
Nad dverami salóna, vysoko na poličke,
stála busta v sláve, v celej svojej celičkej:
mramorový pradedo — biely, vážny, prísny,
čo roky znášal ten buchot príšerný.
Až raz — BUCH! — silnejšie než inokedy.
Busta sa zakývala, naklonila — a beda! —
zrútila sa na zem TESNE VEDĽA Rebeky.
Na tisíc kúskov! Rebeka? Celá. Len srdce jej spadlo do päty.
10
Rebeka zostala stáť, bledá ako stena,
a dlho hľadela na kúsky pradeda.
Od toho dňa — nevídaný zázrak, priatelia —
zatvárala každé dvere ticho a nežne.
A tým sa naše príbehy končia, deti zlaté:
Matilda neklame, Tonko sa drží pestúnky, Rebeka nebuchoce.
Všetci traja sú teraz — nuž, skoro — poslušní.
A ich dospelí zase pokojne spia. Aspoň v utorky. V priaznivých dňoch.
11Koniec
