Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Vietor vo vŕbach
Príbeh o štyroch priateľoch od rieky a nezbednom Ropušiakovi
Aj v jazyku: Veter v vrbah (slovinčina) · The Wind in the Willows (angličtina)
Jar klopala na dvere a Krtko hlboko pod zemou bielil a zametal svoj domček. Zrazu hodil štetku do kúta. „Dosť bolo upratovania!“ zvolal. Škriabal sa a hrabal nahor, kým ňufáčikom nevykukol von — rovno do teplého slnka. Pred ním sa ligotala rieka, krajšia než všetko, čo kedy videl. „Ojoj,“ vzdychol, „koľko sveta som zmeškal!“
1
Z rieky ho pozdravil Potkan, ktorý sedel v malej modrej loďke. „Naskoč, priateľko!“ Krtko prvý raz v živote vstúpil do loďky a Potkan zabral veslami. „Ver mi,“ povedal, „nič na svete nie je také skvelé ako obyčajné čľapkanie sa v loďkach.“ Na brehu si rozložili piknik: chlieb, syr, uhorky a limonádu. Krtko bol od šťastia celkom ticho.
2
Celé leto prežili priatelia na rieke. Krtko sa naučil veslovať, plávať a počúvať, čo šumí v tŕstí. „A čo je tam ďaleko?“ spýtal sa raz. „Šíry svet,“ povedal Potkan. „Tam my dvaja nechodíme. A vidíš ten tmavý les? To je Divý les — doň nikdy nechoď sám, bývajú tam prefíkané lasice a hranostaje.“
3
V zime Krtka premohla zvedavosť. Sám sa vkradol do Divého lesa — no medzi stromami praskali vetvičky a spoza kmeňov žmurkali drobné oči. Krtko zablúdil a schúlil sa pod koreň. Našťastie ho Potkan našiel podľa stôp v snehu. Keď sa trmácali fujavicou, Krtko labkou narazil na čosi tvrdé. Dvere! A na nich nápis: pán Jazvec.
4
Jazvec ich vpustil do svojho teplého podzemného domova. Vo veľkej kuchyni praskal oheň, zo stropu viseli šunky, na stole sa parila polievka. „U mňa ste v bezpečí,“ zahundral Jazvec. „Sneh, víchrica, lasice — to všetko ostane vonku.“ Krtko a Potkan sa dosýta najedli a potom v hlbokých kreslách sladko zadriemali.
5
Na jar navštívili Ropušiaka v honosnom Ropušiakovom kaštieli. Ropušiak práve objavil cestovanie: kúpil si kanárikovo žltú maringotku a pozval priateľov so sebou. No hľa — po ceste sa prihnal ligotavý červený automobil, tút-tút!, a v oblaku prachu im splašil koňa. Ropušiak ostal sedieť uprostred cesty so zasneným pohľadom. „Tút-tút,“ zašepkal. „Toto je jediný pravý život!“
6
Ropušiak si kúpil automobil. Potom ďalší. A ešte ďalší — lebo každý skôr či neskôr zaviezol do priekopy. Jazdil prirýchlo, trúbil pridlho a smial sa prinahlas. Priatelia ho za trest zamkli v izbe, no Ropušiak zviazal plachty, spustil sa z okna a bol preč. „Slávneho Ropušiaka nik nezastaví!“ spieval si po ceste.
7
Pred hostincom stál cudzí červený automobil. „Len sa naň pozriem,“ povedal si Ropušiak. Potom v ňom už len sedel. A potom už len odchádzal — tút-tút! Chytili ho, pravdaže, ešte v ten deň. Sudca sa prísne zamračil: „Do väzenia s tým drzým Ropušiakom!“ A tak najslávnejší Ropušiak všetkých čias sedel v studenej kamennej cele a trpko vzdychal.
8
Žalárnikova dcéra sa nad smutným Ropušiakom zľutovala a požičala mu šaty svojej tety práčky: šatku, sukňu a zásteru. Takto vystrojený sa prekolísal pomedzi všetky stráže rovno cez veľkú bránu! Domov sa viezol na člne, no keď lodníčka zistila, že táto práčka nevyperie ani ponožku, čľupla ho do rieky. Ropušiak doplával na breh a chichotal sa: slobodný!
9
Doma ho čakala zlá novina. „Tvoj kaštieľ obsadili lasice a hranostaje z Divého lesa!“ povedal Potkan. „Jedia tvoje jedlo, spia v tvojich posteliach a nikoho nepustia dnu.“ Ropušiak od zlosti ozelenel ešte väčšmi než obyčajne. No Jazvec sa tajomne usmial: „Bez obáv, priatelia. Poznám cestu, ktorú nepozná nik iný.“
10
„Tajná chodba!“ zašepkal Jazvec. „Začína sa pri rieke a vedie rovno pod špajzu kaštieľa.“ V noci sa štyria priatelia s palicami a lampášom spustili do tmavej chodby. Vpredu Jazvec, za ním Potkan, potom Ropušiak, ktorý sa triasol ako osika, a celkom vzadu Krtko. Nad hlavami už počuli dupot a vreskot lasíc.
11
Jazvec prudko otvoril padacie dvierka a štyria priatelia vtrhli do sály rovno uprostred lasičej zábavy. „Za Ropušiakov kaštieľ!“ Mávali palicami, prevracali stoly a kričali tak strašne, až sa zdalo, že ich je sto. Lasice od strachu pustili taniere a utekali všetkými oknami i dverami. O päť minút bol kaštieľ zasa Ropušiakov.
12
Na druhý večer bola v kaštieli slávnostná hostina. Všetci čakali, že si Ropušiak bude celý večer spievať chválu — no Ropušiak chodil pomedzi hostí tichý a skromný a každému vravel: „Ďakujem. Bez priateľov by sa mi to nepodarilo.“ Jazvec, Potkan a Krtko od údivu len žmurkali. Celkom máličko si Ropušiak o svojej sláve predsa zaspieval — sám, večer, pred zrkadlom.
13
Potom sa zasa vrátili pokojné dni. Priatelia trávili večery na rieke: Potkan vesloval, Krtko priadol od šťastia, Ropušiak pre zmenu ticho sedel a Jazvec vážne prikyvoval rybám. Vietor česal vŕby a šumel svoju starú pieseň. Lebo nič na svete nie je také skvelé ako obyčajné čľapkanie sa v loďkach — spolu s priateľmi.
14Koniec
