Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Heidi
Príbeh o dievčatku, ktoré našlo domov vysoko v horách
Aj v jazyku: Heidi (slovinčina) · Heidi (angličtina)
Vysoko nad dedinou, tam, kde sa strmé lúky dotýkajú neba, žil v drevenej chalupe starý muž s dlhou bielou bradou. Ľudia ho volali Ujo z hôľ a trochu sa ho báli. Jedného rána sa hore strmým chodníkom vyštverala teta Deta a za ruku viedla malé dievčatko. „Toto je Heidi, tvoja vnučka,“ povedala. „Odteraz bude bývať u teba.“
1
Dedko bol spočiatku mrzutý a málovravný. Ale Heidi si v sene pod strechou sama ustlala postieľku, rovno pod okrúhlym okienkom, z ktorého bolo vidieť ďaleko do doliny. „Tu budem spať!“ zavýskala. Večer jej dedko priniesol hrubú plachtu a teplú prikrývku. Cez okienko svietili hviezdy a Heidi zaspala s úsmevom na tvári.
2
Každé ráno prešiel popri chalupe pastier Peter so svojím stádom. Heidi smela ísť s ním na pašu! Najradšej mala dedkove kozy — snehobielu Bielku a hnedučkú Hnedku. Kozy ju štuchali pyskami a jedli jej z ruky. „Ty to s nimi ale vieš,“ čudoval sa Peter. Heidi sa smiala, až sa to ozývalo po všetkých lúkach.
3
Aké krásne bolo leto na holiach! Tráva bola plná zvončekov a zlatých kvetov, vysoko nad skalami krúžil veľký orol a vietor spieval v starých smrekoch za chalupou. Večer hory zažiarili, akoby boli z čistého ohňa. „Dedko, hory horia!“ volala Heidi. „To sa slnko lúči,“ povedal dedko. „Zajtra sa zasa vráti.“
4
Raz v zime však opäť prišla teta Deta. „Heidi musí do mesta,“ povedala. „V honosnom dome tam žije dievčatko Klára, ktoré nemôže chodiť a potrebuje spoločnosť.“ Kým sa Heidi spamätala, vlak ju už niesol ďaleko od hôr. Vo veľkom meste neboli ani lúky, ani smreky — len múry, strechy a kamenné ulice.
5
Klára bola bledé, nežné dievčatko na vozíčku, no pri Heidi sa jej oči hneď rozžiarili. Stali sa z nich najlepšie priateľky. Heidi jej rozprávala o dedkovi, o Petrovi, o Bielke a Hnedke. A pri každom jedle si do vrecka schovala mäkkú bielu žemľu. „Pre Petrovu starkú,“ pošepla Kláre. „Už nemá zuby a tvrdý chlieb ju bolí.“
6
Heidi však od tichej túžby za horami bledla čoraz väčšmi. V noci začali v dome vŕzgať kroky — „duch!“ šepkalo služobníctvo. Múdry lekár však zistil, že po schodoch v spánku blúdi Heidi a sníva o horách. „Toto dieťa potrebuje horský vzduch,“ povedal rozhodne. „Musí domov, a to hneď!“
7
Keď Heidi opäť vybehla strmým chodníkom, dedko sedel pred chalupou. Zbadal ju — a nemohol uveriť vlastným očiam. „Dedko!“ zvolala Heidi a vrhla sa mu do náručia. Starý muž si ju privinul, brada sa mu chvela a čosi teplé mu skĺzlo po líci. „Už nikdy neodídeš,“ povedal ticho. „Už nikdy,“ sľúbila Heidi.
8
Hneď na druhé ráno sa Heidi ponáhľala k Petrovej starkej. „Starká, to som ja, Heidi! A pozri — mäkké biele žemle, práve pre teba!“ Slepá starká jej ohmatala tvár a usmiala sa ako už dávno nie. „Dieťa moje, ty si zasa tu! Teraz bude na holiach zasa všetko dobré.“ A veru — aj kolovrátok v kúte v ten deň hrkotal veselšie.
9
V lete prišla na hole vzácna návšteva. Muži vyniesli hore chodníkom vozíček a v ňom Kláru! „Heidi!“ volala. „Všetko je také, ako si vravela — ešte krajšie!“ Dedko ju každý deň preniesol na slnečné miesto medzi kvety a Bielka s Hnedkou jej od radosti jedli rovno z dlaní. Klárine líca boli od horského vzduchu čoraz ružovšie.
10
Klára pila sladké kozie mlieko, spala vo voňavom sene a celé dni sedela uprostred kvetov. Každým dňom bola silnejšia. Jedného rána ju zašteklilo v nohách. „Tak rada by som stála,“ pošepla. „Tak rada by som chodila po tráve ako ty, Heidi.“ Dedko sa na ňu vážne pozrel: „Tak budeme cvičiť. Každý deň kúsok.“
11
A naozaj cvičili. Dedko ju držal popod ruky, Heidi ju volala k sebe, Peter povzbudzoval. Najprv jediný krok. Potom dva. A jedného slnečného dňa Klára pustila dedkovu ruku a — šla. Krok za krokom, celkom sama, až k Heidi uprostred rozkvitnutej lúky! „Chodím!“ zvolala. „Heidi, ja chodím!“
12
To bola radosť! Keď prišli Klárin otec a stará mama, Klára im sama vyšla oproti po chodníku. Otec ju objal a dlho nemohol prehovoriť. Vozíček ostal pri chalupe — nikto ho už nepotreboval a kozy ho zvedavo oňuchávali. „Hory a dobrí ľudia,“ povedal dedko, „to je ten najlepší liek.“
13
Potom prišla zima a hole prikryl mäkký sneh. V dedkovej chalupe horel oheň, na stole voňal teplý chlieb, Bielka s Hnedkou driemali v maštaľke. Heidi sedela dedkovi v lone a pozerala, ako sa za okrúhlym okienkom trblietajú hviezdy. „Som doma,“ spokojne si vzdychla. A vysoko v smrekoch si vietor ticho spieval svoju pieseň.
14Koniec
