Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Princ a bedár
Príbeh o dvoch chlapcoch, ktorí si vymenili životy
Aj v jazyku: Kraljevič in berač (slovinčina) · The Prince and the Pauper (angličtina)
V starom Londýne sa v ten istý deň narodili dvaja chlapci. Prvý, Eduard, sa narodil v paláci so sto oknami a celé mesto jasalo od radosti. Druhý, Tom Canty, sa narodil v úzkej chudobnej uličke, kde sa neradoval nikto — u Tomovcov mali sotva dosť chleba. Nikto však netušil, ako čudne raz osud prepletie ich cesty.
1
Tom vyrastal v roztrhaných šatách a často hladný, jeho otec bol drsný muž. Tom však vedel snívať. Zo starých príbehov sa naučil, ako hovoria princovia, a v uličke sa hral na kráľovský dvor: debna bola trón, slamený veniec koruna. „Raz,“ povedal, „uvidím aspoň zďaleka naozajstného princa.“
2
Jedného dňa doputoval Tom až ku kráľovskému palácu. Cez zlatú mrežu zbadal chlapca v zlatých šatách — naozajstného princa! Strážca Toma schmatol a odsotil preč. „Stoj!“ zvolal princ Eduard. „Takto zaobchádzaš s chudobným chlapcom? Otvor bránu a pusť ho dnu!“ A Tom vkročil do paláca.
3
V princovej izbe sa chlapci prekvapene pozreli na seba. Rovnaká tvár, rovnaké oči, rovnaké gaštanové vlasy — akoby v zrkadle! Eduard počúval o hrách v blatistej uličke a vzdychol: „To by som chcel skúsiť.“ A Tom hľadel na hodvábne vankúše: „A ja by som bol rád jediný deň princom.“
4
„Vymeňme si šaty!“ navrhol Eduard. „Len na hodinu!“ Tom si obliekol zlato, Eduard roztrhané handry — a pred zrkadlom vyprskli do smiechu: nikto, ale vôbec nikto ich nevedel rozoznať. Vtedy Eduard zbadal modrinu na Tomovej ruke. Nahnevaný vybehol von pokarhať strážcu — rovno v handrách.
5
„Prac sa, žobrák!“ zavrčal strážca pri bráne, schmatol Eduarda v handrách a vyhodil ho na ulicu. „Ja som princ!“ kričal Eduard. Dav sa smial: „Pozrite ho, kráľ v handrách!“ Brána paláca sa zavrela. A tak pravý princ uviazol na ulici a pravý bedár v paláci.
6
Eduarda našiel Tomov drsný otec a odvliekol ho do chudobnej uličky. Princ prvýkrát pocítil chlad, hlad aj nespravodlivé zákony, pre ktoré chudákov prísne trestali za nič. Videl však aj dobrotu: ľudia, ktorí nemali takmer nič, sa delili aj o posledný kúsok chleba.
7
Potom si Eduarda vzal pod ochranu vojak Miles, vysoký muž v obnosenom plášti a s dlhým mečom. „Ja som princ Eduard,“ povedal mu chlapec vážne. Miles sa usmial a hlboko sa uklonil: „K službám, výsosť.“ Možno mu aj trochu veril. Strážil ho, sýtil a bránil pred všetkými.
8
Tom sa medzitým v paláci triasol. Zaviedli ho k starému kráľovi, ťažkému mužovi so sivou bradou, ktorý vyzeral prísne ako búrka. Kráľ ho však pohladil po líci: „Syn môj, či ma nepoznáš?“ Tom chcel povedať pravdu, no nikto mu neveril. „Princ je len unavený,“ šepkali dvorania.
9
Na slávnostnej večeri pil Tom z misky na umývanie prstov a dvorania skrývali úsmevy. Veľkú kráľovskú pečať nepoznal, a tak ťažkým zlatým pečatidlom — tĺkol orechy! Jedného večera však palác zaľahol tichý smútok: starý kráľ zaspal navždy. „Nech žije kráľ!“ volali. Tom však zbledol.
10
Prišiel deň korunovácie. Vo veľkom chráme arcibiskup v zlatom plášti už dvíhal korunu nad Tomovou hlavou, keď stredom lode pribehol chlapec v handrách. „Stoj!“ zvolal jasným hlasom. „Ja som kráľ!“ Dav zašumel a stŕpol: chlapci si boli podobní ako vajce vajcu. A Tom zvolal: „Je to pravda! On je pravý kráľ!“
11
„Len pravý kráľ vie, kde je ukrytá veľká kráľovská pečať,“ povedal arcibiskup. Eduard sa zamyslel a usmial: „Skryl som ju do dutej rukavice rytierskeho brnenia vo svojej izbe.“ A naozaj — ležala tam! Tom sa zasmial: „A ja som ani nevedel, čo to je. Tĺkol som s ňou orechy!“ Celý chrám sa smial s ním.
12
Koruna prišla na pravú hlavu: Eduard sa stal kráľom v šarlátovom plášti. Toma vymenoval za kráľovského chránenca na celý život a vernému Milesovi udelil vzácne právo: smieť sedieť v prítomnosti kráľa. Mladý kráľ vládol mierne a spravodlivo — veď vedel, ako žije jeho ľud.
13Koniec
