Knjigice
Náučná kniha · Klasické rozprávky
Malá morská víla
Andersenova rozprávka o morskej víle, ktorá túžila po svete nad vlnami
Aj v jazyku: Mala morska deklica (slovinčina) · The Little Mermaid (angličtina)
Hlboko, hlboko na dne mora stojí zámok morského kráľa. Múry má z koralov, okná z jantáru a strechu z mušlí, ktoré sa otvárajú a zatvárajú. Býval tam morský kráľ so svojou múdrou starou mamou a šiestimi dcérami — morskými vílami. Najmladšia bola najtichšia a najkrajšia zo všetkých a jej strieborné vlasy sa ligotali ako mesačný svit na vode.
1
Stará mama im rozprávala o svete nad morom: o lodiach a mestách, o vtákoch, ktoré spievajú, a o kvetoch, ktoré voňajú. »Keď dovŕšiš pätnásť rokov,« povedala, »budeš smieť vyplávať na hladinu.« Sestry odplávali jedna za druhou a vracali sa plné príbehov. Malá morská víla čakala a čakala — zo všetkých najväčšmi túžila uvidieť ten svet.
2
Konečne prišiel jej večer. Vzniesla sa cez tmavú vodu, ľahká ako bublinka, a vystrčila hlavu z vĺn. Neďaleko stála veľká loď, celá ovešaná svetielkami. Na palube spievali a tancovali — mladý princ oslavoval narodeniny. Malá morská víla z neho nemohla odtrhnúť oči: bol to najkrajší človek, akého kedy videla.
3
Vtom sa však strhla búrka. Vlny narástli vysoké ako vrchy, loď zaškrípala a rozlomila sa. Princ zmizol v tmavej vode. »Nesmie sa utopiť!« pomyslela si malá morská víla. Priplávala pomedzi trosky, objala ho a celú dlhú noc mu držala hlavu nad vodou, kým sa búrka neutíšila a na nebi sa nerozjasnilo ráno.
4
Ráno ho odniesla k brehu a nežne ho položila na mäkký piesok pod bielym kláštorom. Sama sa skryla za skaly a čakala. Čoskoro prišlo mladé dievča, našlo ho a zavolalo pomoc. Princ otvoril oči a usmial sa na ňu — myslel si, že ho zachránila ona. A malá morská víla sa ticho a smutne ponorila späť do mora.
5
Od toho dňa bola malá morská víla tichá a zamyslená. »Stará mama,« spýtala sa, »žijú ľudia večne?« — »Nie,« povedala stará mama. »Ale ľudia majú dušu, ktorá žije ďalej, tam hore medzi hviezdami. My sa raz premeníme na morskú penu.« Dievčina sa dlho dívala cez jantárové okno. »Chcela by som byť človekom,« zašepkala. »Chcela by som mať dušu — a jeho.«
6
A tak odvážne odplávala ta, kam nikto nechodil rád: k morskej čarodejnici. Cesta viedla cez studené víry a tmavé hlbiny až do čudnej záhrady, kde namiesto kvetov rástli morské sasanky a pomaly kývali ramenami. Uprostred záhrady sedela čarodejnica s dlhým úhorím chvostom. »Viem, po čo si prišla,« povedala. »Nerozumné želanie — ale splniť ti ho môžem.«
7
»Uvarím ti nápoj,« povedala čarodejnica. »Tvoj chvost sa premení na dve nohy, ale každý krok ťa bude bolieť, akoby si stúpala po ostrých nožoch. A odmena? Tvoj hlas — najkrajší hlas v mori. A pamätaj: ak sa princ ožení s inou, na prvé ráno sa premeníš na morskú penu.« Malá morská víla si pomyslela na princa a na dušu. »Nech sa tak stane,« povedala ticho.
8
Priplávala k mramorovým schodom pod princovým zámkom a vypila nápoj. Zabolelo to, akoby ju preťal meč, a svet stemnel. Keď otvorila oči, stál pred ňou princ. Namiesto chvosta mala dve biele nohy! »Kto si? Odkiaľ si prišla?« spýtal sa jej. No odpovedať mu nemohla — jej hlas ostal u čarodejnice. Len sa naňho dívala svojimi hlbokými modrými očami.
9
Princ si ju vzal so sebou do zámku a bola mu najmilšia zo všetkých. »Moja malá nájdenka,« volal ju. Tancovala preňho, ľahká ako pena na vlne, hoci ju každý krok pálil ako nôž. Večer sedávala na schodoch pri mori a chladila si nohy vo vode. Niekedy sa z vĺn vynorili jej sestry a smutne jej zďaleka zamávali.
10
Potom však musel princ navštíviť princeznú zo susednej krajiny. »Oženiť sa s ňou nemôžem,« povedal predtým malej morskej víle, »veď mám rád teba, ktorá sa podobáš dievčaťu z brehu.« No keď princeznú uvidel, zvolal: »To si ty! Ty si ma zachránila z mora!« A srdce malej morskej víly sa zovrelo, lebo svadba bola dohodnutá ešte v ten týždeň.
11
Na svadobnej lodi v tú noc tancovala krajšie než kedykoľvek predtým, hoci vedela, čo jej prinesie ráno. Vtom sa z vĺn vynorili jej sestry — bez svojich dlhých vlasov. »Dali sme ich čarodejnici!« volali. »Vezmi tento nôž: ak ním pred svitaním vezmeš princovi život, budeš zasa morskou vílou a vrátiš sa domov k nám!« No malá morská víla pozrela na spiaceho princa, ktorý bol taký šťastný — a hodila nôž ďaleko do vĺn. »Nie,« povedala vo svojom srdci. »Radšej ja.«
12
Pri prvom slnečnom lúči sa malá morská víla spustila do mora a jej telo sa rozplynulo na svetlú penu. Ale nezmizla! Cítila, ako sa dvíha z vody, ľahká a teplá ako ranný lúč. Okolo nej sa vznášali priezračné bytosti z čistého svetla. »My sme dcéry vzduchu,« spievali. »Tvoje srdce bolo také dobré, že odteraz budeš lietať s nami — k slnku, k večnej duši.« A malá morská víla sa usmiala, zamávala lodi a vzniesla sa do svetla.
13Koniec
