Knjigice
Náučná kniha · Klasické rozprávky
Sindibád moreplavec
Príbeh o moreplavcovi, ktorý preplával sedem morí
Aj v jazyku: Sinbad pomorščak (slovinčina) · Sinbad the Sailor (angličtina)
V Bagdade, meste zlatých kupol, žil starý moreplavec Sindibád. Raz večer zastal pred jeho dverami malý nosič Hindbád, unavený a hladný. „Vojdi dnu,“ usmial sa Sindibád a nalial mu sladkého čaju. „Dnes večer ti porozprávam, ako som sa ako mladý muž plavil cez more a aké zázraky som tam zažil. Počúvaj — všetko sa to naozaj stalo mne.“
1
„Bol som mladý, keď som prvý raz vstúpil na loď. Plavili sme sa veľa dní, kým sme uprostred mora nezbadali nízky sivý ostrov. Námorníci veselo vyskočili na breh, založili oheň a postavili naň hrnce. No ja som cítil, že sa zem podo mnou čudne hojdá. ‚Pozrite!‘ skríkol som. ‚Tento ostrov nemá trávu, kameň ani piesok!‘“
2
„Vtom sa ostrov pohol. Vôbec to nebol ostrov — bola to obrovská veľryba, ktorá spala na hladine celých sto rokov! Oheň ju zobudil a veľryba sa pomaly ponorila do hlbiny. Námorníci skákali do člnov, ja som však schmatol drevenú kaďu a držal sa jej oboma rukami. Vlny ma odniesli ďaleko, preďaleko od lode, celkom samého uprostred mora.“
3
„Celú noc som sa držal kade a hľadel na hviezdy. Ráno ma more vyložilo na skutočnom ostrove, kde rástli palmy so sladkými datľami. Láskaví ľudia ma nakŕmili a dali mi strechu nad hlavou. A keď raz do prístavu priplávala práve moja loď, námorníci od radosti výskali — a ja som sa s darmi vrátil domov do Bagdadu.“
4
„Doma som však dlho nevydržal — more ma opäť volalo. Na druhej ceste sme pristáli na ostrove plnom ovocia a vtáčieho spevu. Ľahol som si do tieňa a zaspal. Keď som otvoril oči, moja loď nebola nikde! Sám som blúdil po ostrove, kým som nezbadal obrovskú bielu kupolu, hladkú ako vajce. A presne to aj bolo — vajce.“
5
„Zrazu sa zotmelo, akoby slnko zakryl mrak. Nado mnou krúžil vták Noh, taký obrovský, že jeho krídla boli široké ako lodné plachty. Sadol si na vajce a zadriemal. Ticho, celkom ticho som si odmotal turban a priviazal som sa ním o jeho ohromnú nohu. ‚Kam poletí on,‘ povedal som si, ‚tam poletím aj ja.‘“
6
„Na svitaní sa Noh vzniesol vysoko nad oblaky. Svet pod nami bol malý ako koberec. Potom sa zniesol do hlbokého údolia medzi horami a tam som rýchlo odviazal turban a skryl sa za skalu. Keď vták odletel, poobzeral som sa: dno údolia sa ligotalo. Kamkoľvek som pozrel, ležali diamanty veľké ako orechy!“
7
„Z vysokých brál hádzali kupci do údolia veľké kusy mäsa, aby sa do nich prilepili diamanty; orly potom mäso odnášali do svojich hniezd na vrchole. Naplnil som si opasok diamantmi, pevne som sa priviazal o najväčší kus — a orol ma vyniesol z údolia! Kupci na skale neverili vlastným očiam. Domov som sa vrátil bohatý ako kráľ.“
8
„No more ma zlákalo aj tretí raz. Búrka rozbila našu loď a vlny ma vyhodili na zelený ostrov. Pri potoku sedel malý chudý starček s dlhou sivou bradou a kýval na mňa: prenes ma cez vodu. ‚Pravdaže, dedko,‘ povedal som a posadil si ho na plecia. Nevedel som však, koho som stretol — Morského starca.“
9
„Keď sme prebrodili potok, starec nechcel dolu. Nohami sa mi ovinul okolo krku a stisol ako kliešte. ‚Ďalej!‘ zvolal a hnal ma od stromu k stromu, aby som mu trhal najsladšie ovocie. Nosil som ho deň za dňom, veď aj spal rovno na mojich pleciach. Bol som jeho koňom i jeho posteľou.“
10
„Jedného dňa som do veľkej tekvice vytlačil šťavu zo sladkého hrozna a nechal ju na slnku, kým nebola ostrá a penivá. Keď ju starec zavoňal, vytrhol mi tekvicu z rúk a vypil ju do dna. Zakrútila sa mu hlava, zakolísal sa, nohy sa mu zošmykli z mojich pliec — a bol som voľný! Bežal som k brehu, čo mi nohy stačili.“
11
„Na brehu ma čakalo šťastie: loď plná kupcov! Keď som im porozprával, čo sa mi stalo, krútili hlavami. ‚Morskému starcovi ešte nikto neunikol,‘ vraveli. ‚Ty si prvý a jediný.‘ Loď rozvinula plachty, vietor nám prial a po mnohých dňoch sa pred nami opäť zaligotali zlaté kupoly Bagdadu.“
12
Hindbád počúval s veľkými očami a čaj mu už dávno vychladol. „A potom?“ zašepkal. „Potom som sa plavil znova a znova,“ zasmial sa Sindibád, „sedem ciest cez sedem morí. Zakaždým ma more niečo naučilo. No najkrajšia chvíľa každej cesty bola vždy tá istá: keď sa na obzore znova zjavili zlaté kupoly môjho Bagdadu.“
13
„Zapamätaj si, Hindbád,“ povedal starý moreplavec a vtisol mu do dlane mešec zlatiek. „Najväčším bohatstvom nie je zlato ani diamanty. Najväčšie bohatstvo je vrátiť sa domov — a mať komu porozprávať svoj príbeh.“ Hindbád vykročil do teplej noci. Nad strechami Bagdadu žiarili hviezdy, jasné ako diamanty z ďalekého údolia.
14Koniec
