Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Snehová kráľovná
Rozprávka o Gerde, ktorá teplým srdcom zachránila priateľa
Aj v jazyku: Snežna kraljica (slovinčina) · The Snow Queen (angličtina)
Kedysi dávno zhotovil zlý škriatok čarovné zrkadlo. Všetko krásne sa v ňom ukázalo škaredé a všetko dobré celkom maličké. Škriatok ho so smiechom niesol vysoko k nebu, no tam sa mu vyšmyklo z rúk, spadlo a rozbilo sa na tisíc črepín. Črepiny sa rozleteli po celom svete — a beda tomu, komu vletela črepinka do oka alebo do srdca.
1
Vo veľkom meste bývali v podkrovných izbičkách, okno pri okne, Kaj a Gerda. Neboli súrodenci, no mali sa radi, akoby nimi boli. Medzi ich oknami stála drevená debnička a v nej kvitli červené ruže. V lete sedávali pod kvetmi a rozprávali si príbehy, v zime cez zamrznuté okienka pozorovali snehové vločky.
2
Raz večer Kaja pichlo v oku a potom aj v srdci. »Au!« vykríkol — no nič nebolo vidieť. Do oka mu vletela črepinka zo škriatkovho zrkadla a druhá mu skĺzla rovno do srdca, ktoré sa stalo studeným ako kúsok ľadu. »Tvoje ruže sú škaredé!« povedal Gerde. Gerda plakala, no Kaja to už vôbec nedojalo.
3
Keď napadol sneh, vzal Kaj sánky na námestie. Okolo sa prehnali veľké biele sane a Kaj si k nim priviazal svoje sánky. Sane vyleteli z mesta, cez polia, rovno do víru snehových vločiek. Sedela v nich Snehová kráľovná. Pobozkala ho na čelo bozkom studeným ako ľad a Kaj zabudol na Gerdu, na starú mamu i na domov. Odviezla ho ďaleko na sever, do ľadového paláca.
4
Prišla jar, ale Kaj sa nevracal. »Tak ho teda pôjdem hľadať ja,« povedala Gerda. Zišla k rieke a ponúkla jej svoje červené topánočky: »Vezmi si ich, len mi povedz, kde je Kaj!« Rieka neodpovedala, no čln pri brehu sa zakolísal a odniesol Gerdu po vode — ďaleko, popri vŕbach a lúkach, v ústrety novým krajom.
5
Čln pristál pri záhrade starenky, ktorá vedela čarovať. Bola láskavá, no chcela si Gerdu nechať pre seba, a tak začarovala, aby dievčatko zabudlo na Kaja. Až keď Gerda jedného dňa zazrela červenú ružu, spomenula si na všetko. »Kaj ma čaká!« zvolala a vybehla záhradnou bránkou. Vonku však už bola jeseň.
6
Uprostred jesenného lesa zakrákal z konára havran. »Krá! Kohože hľadáš, dievčatko?« Gerda mu vyrozprávala všetko o Kajovi. »Možno ho poznám!« povedal havran. »Na zámku za kopcom žije mladý princ, ktorý prišiel ktovie odkiaľ.« Gerde poskočilo srdce od nádeje. V noci ju havran po skrytých schodoch zaviedol do zámku, až k princovej izbe.
7
Lenže princ nebol Kaj. Gerda sa rozplakala a vyrozprávala svoj príbeh. Princ a princezná ju utešovali: »Pomôžeme ti.« Dali jej teplé čižmičky, muf na skrehnuté ruky a koč z rýdzeho zlata. »Šťastnú cestu, Gerda!« volali. Havran ešte dlho letel za kočom a mával čiernym krídlom, kým sa nestratil v súmraku.
8
V tmavom lese koč zastavili zbojníci. »Zlato, samé zlato!« kričali. Bola medzi nimi malá zbojníčka, ktorá chytila Gerdu za ruku: »Táto bude moja kamarátka!« V zbojníckom brlohu jej ukázala svojho soba. Keď si vypočula Gerdin príbeh, ráno soba odviazala: »Odnes ju na sever, k Snehovej kráľovnej. Bež, čo ti sily stačia!«
9
Sob bežal dňom i nocou, cez hory a zamrznuté rieky, až do krajiny, kde na nebi tancuje polárna žiara. U dobrej Laponky sa zohriali a u múdrej Fínky sob prosil: »Daj Gerde silu dvanástich mužov!« Fínka pokrútila hlavou: »Väčšiu silu, než už má, jej dať nemôžem. Jej silou je jej teplé, verné srdce.«
10
Uprostred snehovej pláne stál palác z ľadu. Celkom sám v ňom sedel Kaj, celý modrý od zimy, no chlad už vôbec necítil. Prekladal ostré ľadové doštičky a skúšal z nich zložiť slovo VEČNOSŤ — Snehová kráľovná mu sľúbila: »Keď sa ti to podarí, budeš voľný.« No slovo sa mu nie a nie vydariť. Kráľovná bola ďaleko, odletela nad teplé kraje.
11
Gerda vošla do ľadovej siene a zbadala ho. »Kaj!« Objala ho a rozplakala sa. Jej teplé slzy mu prenikli až k srdcu a roztopili ľadovú črepinu. Vtedy sa rozplakal aj Kaj a s plačom mu z oka vyplávalo aj zrnko zrkadla. »Gerda! Kdeže som bol tak dlho?« Od radosti sa okolo nich roztancovali aj kúsky ľadu — a celkom samy zložili slovo VEČNOSŤ.
12
Z ľadového paláca vyšli ruka v ruke. Vonku ich čakal sob a niesol ich na juh. Sneh ustupoval tráve, ľad na riekach praskal, vtáky sa vracali domov. Na kraji lesa ich na svojom koni stretla malá zbojníčka. »Tak si ho predsa našla!« zasmiala sa a žmurkla na Kaja. »Šťastnú cestu, vy dvaja!«
13
Doma bolo všetko ako predtým: stará mama pri okne, staré hodiny na stene a ruže v debničke práve kvitli. Kaj a Gerda si sadli na svoje stoličky pod kvetmi a chytili sa za ruky. Vyrástli, a predsa boli v srdci ešte deti; ľadový palác vybledol ako sen. A bolo leto — teplé, zelené, prekrásne leto.
14Koniec
