Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Statočný cínový vojačik
Andersenova rozprávka o vojačikovi s jednou nohou a drobnej tanečnici
Aj v jazyku: Stanovitni kositrni vojak (slovinčina) · The Steadfast Tin Soldier (angličtina)
Kde bolo, tam bolo, žilo raz dvadsaťpäť cínových vojačikov a všetci boli bratia, uliati z tej istej starej cínovej lyžice. Pušku na pleci, hlavu hore, červeno-modré uniformy — podobní ako vajce vajcu. Len ten posledný bol uliaty celkom nakoniec, keď sa cín minul, a tak mal iba jednu nohu. No stál na nej rovnako pevne ako ostatní na dvoch. A práve jeho si zapamätajte.
1
Na stole, kde vojačikovia stáli, bol aj krásny papierový zámok. Pred jeho bránou stála drobná tanečnica, tiež z papiera, v bielych šatočkách s belasou stuhou a ligotavou flitrovou hviezdičkou. Jednu nohu zdvihla tak vysoko, že ju vojačik vôbec nevidel. „Aj ona má len jednu nohu — ako ja!“ pomyslel si. „To by bola žena pre mňa.“ A už z nej nespustil oči.
2
Večer, keď deti zaspali, sa hračky na stole prebudili. Chodili si na návštevy, tancovali a naháňali sa — len cínový vojačik a tanečnica stáli každý na svojom mieste a ticho sa na seba pozerali. Keď hodiny odbili polnoc, z čiernej škatuľky vyskočil škriatok na pružine. „Cínový vojačik!“ zavolal. „Nepozeraj tam, kam nemáš!“ No vojačik sa ani nepohol. „Len počkaj do rána!“ zahundral škriatok.
3
Ráno vojačika postavili na okennú rímsu. A hľa — možno za to mohol škriatok, možno prievan — okno sa dokorán otvorilo a vojačik sa zrútil z tretieho poschodia. Zapichol sa medzi dlažobné kocky, dolu hlavou, s jedinou nohou nahor. Deti ho hľadali a takmer naň stúpili, no aj tak ho nezbadali. Mohol zavolať: „Tu som!“ — ale v uniforme sa mu nezdalo slušné kričať.
4
Potom začalo pršať. Kvapky padali čoraz hustejšie, až sa lialo ako z krhly. Keď sa búrka skončila, pribehli dvaja chlapci z ulice. „Pozri, cínový vojačik!“ povedal prvý. Zo starých novín poskladali loďku, posadili do nej vojačika a pustili ju dolu potôčikom pri kraji cesty. Voda sa hnala, loďka tancovala na vlnách — no vojačik nič: pevne stál a hľadel priamo pred seba.
5
Voda odniesla loďku do tmavého tunela pod cestou. Bola tam tma ako vo vojačikovej škatuli. „Kto ide?“ zapišťal z tmy veľký sivý potkan. „Pas! Ukáž pas!“ No voda tiekla prirýchlo. Potkan bežal za loďkou a kričal: „Zastavte ho! Neukázal pas!“ Vojačik stál pokojne, s puškou na pleci, a mlčal.
6
Tunel sa skončil a voda padla do širokého kanála. Loďka sa zakrútila, nabrala vodu a začala sa potápať. Vojačik stál vzpriamene do poslednej chvíle — nech nik nepovie, že čo len žmurkol. Myslel na drobnú tanečnicu, ktorú už nikdy neuvidí. Potom sa papier rozmočil, vojačik klesol pod hladinu — a v tej chvíli ho prehltla veľká ryba.
7
V rybom bruchu bola ešte väčšia tma ako v tuneli a bolo tam veľmi tesno. No vojačik ležal pokojne, s puškou na pleci, a čakal. Ryba sa mykala sem a tam, potom odrazu znehybnela. Tmou preletelo čosi ako blesk a ktosi zvolal: „Cínový vojačik!“ Rybu totiž chytili, odniesli na trh a predali — a kuchárka ju v kuchyni otvorila veľkým nožom.
8
Kuchárka vzala vojačika dvoma prstami a odniesla ho do izby, aby všetci videli čudného pocestného z rybieho brucha. A vidíte — vojačik bol v tej istej izbe ako predtým! Videl tie isté deti, ten istý papierový zámok a pred jeho bránou drobnú tanečnicu, ktorá stále stála na jednej nohe. Od šťastia ho až pichlo pri srdci. Skoro by sa rozplakal cínovými slzami — no v uniforme sa to nepatrilo.
9
Vtom jeden z chlapcov schmatol vojačika a hodil ho rovno do pece — celkom bez príčiny. Určite za to zas mohol škriatok zo škatuľky. V peci vzbĺkol oheň a vojačikovi bolo strašne horúco. Farby mu vybledli a cítil, že sa roztápa. No stál vzpriamene, s puškou na pleci, a pozeral na tanečnicu. Ona sa pozerala na neho. A vojačik stál — statočný do poslednej chvíle.
10
Vtom sa otvorili dvere. Prievan schytil drobnú tanečnicu a niesol ju vzduchom ako snehovú vločku — rovno do pece, k vojačikovi. V okamihu vzbĺkla a už jej nebolo. Vojačik sa na ňu díval do poslednej chvíle. Potom sa pomaly roztopil aj on: už nebol vojačik, len malý svetlý kúsok cínu, ktorý ticho ležal v pahrebe.
11
Keď na druhé ráno slúžka vynášala popol, našla v ňom čosi malé a lesklé: srdiečko z cínu. Vojačik sa totiž roztopil na malé cínové srdce. A z tanečnice ostala len jej flitrová hviezdička — obhorená na čierno ako uhlík. Tak boli napokon predsa spolu: srdiečko a hviezdička, celkom ticho, uprostred teplého popola.
12Koniec
