Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Pinocchio
Príbeh o drevenom panáčikovi, ktorý sa stal ozajstným chlapcom
Aj v jazyku: Ostržek (slovinčina) · Pinocchio (angličtina)
V malej dielni starého stolára ležal celkom obyčajný kus dreva. No keď stolár zdvihol dláto, z polena sa ozval tenučký hlások: „Jaj! To šteklí!“ Stolár sa tak naľakal, že mu dláto vypadlo z rúk. Zázračné poleno rýchlo daroval susedovi — starému rezbárovi Gepettovi, ktorý si už dávno želal vyrezať dreveného panáčika.
1
Gepetto vyrezával celý večer. Najprv oči — a oči žmurkli! Potom nos — a nos narástol dlhý a špicatý. Nakoniec nohy — a panáčik zoskočil z lavice a vybehol dverami rovno na ulicu! „Pinocchio! Vráť sa!“ volal Gepetto a fučal za ním. Tak sa začal život dreveného chlapca, ktorý neposlúchal vôbec nikoho.
2
Gepetto bol chudobný, ale pre Pinocchia chcel to najlepšie. Predal svoj jediný kabát a kúpil mu šlabikár do školy. „Naučím sa čítať a kúpim ti nový kabát!“ sľúbil Pinocchio. No cestou do školy začul bubny a trúbky: bábkové divadlo! Pinocchio predal šlabikár za lístok a v tej chvíli zabudol na všetky pekné sľuby.
3
Na javisku bábky hneď spoznali svojho dreveného brata. „Poď k nám!“ volali a predstavenie sa zmenilo na veselý zmätok. Majiteľ divadla bol obor s bradou čiernou ako noc. Vyzeral strašne — no v hrudi mal mäkké srdce. Keď mu Pinocchio porozprával o chudobnom otcovi Gepettovi, obor zahundral, od dojatia trikrát kýchol a vtisol mu do ruky päť zlatých: „Zanes ich domov otcovi!“
4
Cestou domov ho zastavili líška, ktorá krívala, a kocúr, ktorý sa tváril, že je slepý. „Len päť zlatých?“ vzdychla líška. „My poznáme Pole zázrakov! Tam zlatku zasadíš, poleješ — a do rána vyrastie strom plný samých zlatiek.“ Pinocchio od radosti vyskočil: „Prinesiem Gepettovi celý strom zlata!“ A namiesto domov vykročil s nimi.
5
Na Poli zázrakov Pinocchio vykopal jamku, opatrne do nej vložil všetkých päť zlatých a polial ich. „Teraz choď a počkaj, nech zlato v pokoji vzklíči,“ povedala líška. Keď sa ráno vrátil, nebolo tam ani stromu, ani zlatých, ani líšky, ani kocúra. Pole bolo prázdne a tiché. Pinocchio si sadol na kameň a po prvý raz naozaj horko zaplakal.
6
Jeho plač začula víla s belasými vlasmi, ktorá bývala v bielom domčeku uprostred lesa. Odniesla ho domov, umyla ho, obviazala mu odreté koleno a postavila pred neho misku teplej polievky. „A teraz mi povedz, Pinocchio, čo sa ti stalo,“ povedala hlasom mäkkým ako večerný zvon. A Pinocchio začal rozprávať — len celkom trošku po svojom.
7
„Zlatky som stratil,“ povedal Pinocchio — a nos mu narástol o celý prst. „Nie, ukradli mi ich!“ Nos vystrelil ako konár. „Vlastne som ich prehltol!“ Nos prerástol cez okno a sadli si naň tri vrabce. Víla sa smiala: „Vidíš, klamstvá majú dlhý nos!“ Až keď Pinocchio povedal čistú pravdu, prileteli ďatle a ozobali mu nos späť na správnu mieru.
8
Pinocchio sľúbil, že bude dobrý, a nejaký čas naozaj usilovne chodil do školy. No jedného večera stretol kamaráta Knôtika. „Ideš so mnou do Krajiny hračiek?“ pošepol Knôtik. „Tam niet školy ani kníh — len hra od rána do večera!“ Pinocchio váhal, váhal... a napokon predsa vyliezol na voz plný rozšantených chlapcov a odviezol sa do noci.
9
V Krajine hračiek sa chlapci naozaj len hrali. No jedného rána Pinocchio uvidel v zrkadle čosi hrozné: z hlavy mu narástli dve dlhé sivé somárske uši! „To sa stáva chlapcom, ktorí len leňošia,“ zahíkal smutne Knôtik — jemu narástli celkom rovnaké. Pinocchio si stiahol čiapku na uši a utekal z Krajiny hračiek — bežal a bežal, až k moru.
10
Pri mori sa dozvedel novinu, ktorá mu zovrela drevené srdce: otec Gepetto sa ho vybral hľadať na loďke po šírom mori! Pinocchio skočil do vĺn — a hľa, slaná voda somárske uši zmyla. Plával a plával, kým sa z hlbiny nezdvihol obrovský tieň: strašná ryba, veľká ako vrch, otvorila pažerák a prehltla ho ako omrvinku.
11
V rybom bruchu Pinocchio ďaleko v tme zazrel drobné svetielko. Šiel za ním — a čo našiel? Stolík, zapálenú sviečku a pri nej... otca Gepetta! „Otec!“ vykríkol a skočil mu do náručia. „Môj Pinocchio!“ plakal Gepetto od šťastia. „Dva roky som ťa hľadal po celom mori a teraz nás oboch prehltla tá istá ryba!“ Objatí si sadli k sviečke a vymysleli plán úteku.
12
„Ryba spí s otvoreným pažerákom,“ pošepol Pinocchio. „Vylez mi na chrbát, otec — ja výborne plávam!“ Po obrovskom jazyku ako po mostíku sa po špičkách prekradli pomedzi zuby vysoké ako dvere a skočili do mora. Pinocchio plával celú noc s Gepettom na chrbte, kým sa pred nimi v rannej žiare nezaligotal breh.
13
Od toho dňa Pinocchio pracoval a učil sa. Plietol košíky, nosil vodu a každý večer čítal, aby sa mohol starať o otca. Jednej noci sa naňho vo sne usmiala víla s belasými vlasmi. A keď sa ráno zobudil, už nebol drevený! Mal mäkké ruky, teplé líca a úsmev ozajstného chlapca. Na stoličke pri posteli sedel starý panáčik a Pinocchio sa zasmial: „Aký smiešny som bol, keď som bol ešte drevený!“
14Koniec
