Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Peter Pan
Príbeh o chlapcovi, ktorý nechcel vyrásť
Aj v jazyku: Peter Pan (slovinčina) · Peter Pan (angličtina)
V Londýne, v teplej detskej izbe, spali tri deti: Wendy, Janko a malý Miško. Wendy vedela rozprávať najkrajšie príbehy na svete, a tak istý tajomný chlapec po večeroch rád načúval pri okne. Jednej noci sa vkradol do izby, ale pes Nana ho zavetril — chlapec šmykol von oknom a jeho tieň ostal uväznený v izbe. Mama ho poskladala a odložila do zásuvky.
1
O pár večerov sa chlapec vrátil po svoj tieň. Našiel ho, ale tieň sa ho už nechcel držať! Sadol si na zem a rozplakal sa. Wendy sa zobudila. „Kto si?“ — „Som Peter Pan. Nikdy nevyrastiem.“ Wendy mu tieň starostlivo prišila naspäť k chodidlám. Za odmenu mu chcela dať pusu, no hanblivý Peter natiahol dlaň — a Wendy mu na ňu položila náprstok.
2
„Leť so mnou do Krajiny-Nekrajiny!“ pozval ju Peter. „Tam nikto nikdy nevyrastie.“ Vedľa neho tancovala Cililing, drobná víla, jasná ako zlatá iskrička. Posypala deti čarovným vílím prachom a hľa — Wendy, Janko a Miško sa zdvihli zo zeme ako mydlové bublinky! „A kde je tá krajina?“ spýtala sa Wendy. „Druhá hviezda vpravo a rovno až do rána!“
3
Leteli vysoko nad spiacim Londýnom. Pod nimi svietili pouličné lampy, strechy a komíny, veľké hodiny na veži odbili polnoc. Janko si pridŕžal cylinder, Miško výskal od radosti. Potom sa vzniesli ešte vyššie, pomedzi oblaky, rovno k druhej hviezde vpravo — a ráno sa pod nimi zaligotal ostrov, zelený ako smaragd.
4
Na ostrove ich čakali stratení chlapci — chlapci, ktorí kedysi vypadli z kočíkov a nikto si po nich neprišiel. „Peter! Peter sa vrátil!“ kričali a vyhadzovali čiapky do vzduchu. Keď zbadali Wendy, zastali: ešte nikdy nemali nikoho, kto by im rozprával príbehy. „Nebola by si našou mamou?“ spýtali sa. A Wendy povedala: „S radosťou.“
5
Bývali v tajnom domove pod zemou, do ktorého sa vchádzalo cez duté kmene stromov. Večer sa všetci umyli — nuž, skoro všetci — a Wendy im pri ohni rozprávala príbehy: o Popoluške, o Snehulienke a o mame, ktorá doma necháva okno vždy otvorené. Peter počúval z kúta. Len príbehy o vyrastaní nemal rád: „Ja budem navždy chlapcom a navždy sa budem hrať.“
6
Pri brehu ostrova ležala lagúna morských panien. Celé dni sa vyhrievali na slnku, česali si dlhé vlasy a v oblúkoch sa ponárali do zelenej vody. K Petrovi boli milé, na Wendy však potajomky trošku žiarlili a špliechali na ňu vodu. „Nehnevaj sa na ne,“ smial sa Peter. „Morské panny sú už raz také.“
7
Okolo ostrova plával veľký usmiaty krokodíl. Kedysi dávno prehltol budík a odvtedy mu v brušku nahlas tikalo: tik-tak, tik-tak. Keď sa blížil, každý ho počul už zďaleka. Deti sa ho nebáli — krokodíl totiž hľadal iba jedného jediného človeka na celom svete.
8
Tým človekom bol kapitán Hák, veliteľ pirátov. Nosil šarlátový kabát, dlhé čierne kučery a železný hák namiesto pravej ruky — práve tú totiž v súboji stratil proti Petrovi a zhltol ju krokodíl. Tak veľmi mu zachutila, že odvtedy túžil aj po zvyšku. Pri každom tik-tak statočný kapitán zbledol ako stena.
9
Jedného dňa, keď bol Peter ďaleko, sa piráti prikradli k tajnému domovu. Pochytali stratených chlapcov, Wendy, Janka aj Miška a zviazaných ich odviedli na svoju loď. „Teraz mi neujde nikto,“ chichotal sa Hák. Na čosi však zabudol: Cililing všetko videla a ako zlatá iskrička sa rozletela po pomoc.
10
Peter priletel na loď ako víchor. „Pusti mojich priateľov, Hák!“ Zazvonili meče: výpad, odraz, skok na sud, salto ponad sťažeň! Stratení chlapci sa vyslobodili z povrazov a piráti jeden za druhým naskákali do mora. Nakoniec zostali na palube len Peter a kapitán Hák.
11
Peter bol rýchlejší. Zatlačil kapitána až k zábradliu, a keď ten urobil ešte krok dozadu — čľup! Hák spadol rovno do mora, kde ho už s otvorenou papuľou čakal trpezlivý krokodíl. Tik-tak, tik-tak — a bol koniec kapitána Háka. Deti na lodi výskali a Peter sa uklonil ako ozajstný kapitán.
12
„Poďme domov!“ povedala Wendy, ktorej sa cnelo za mamou a otcom. Cililing posypala celú loď vílím prachom a pirátska plachetnica sa pomaly zdvihla z vody. Plavili sa pomedzi hviezdy, popri mesiaci, rovno k Londýnu. Miško zaspal na kotúči lán, Janko držal kormidlo a Peter stál na prove a smial sa do vetra.
13
Okno detskej izby bolo otvorené — mama ho nikdy nezatvorila. Wendy, Janko a Miško vkĺzli do svojich postelí a mama ich so slzami šťastia objala. Peter však ostal vonku na okennej rímse. „Ostaň u nás,“ prosila Wendy. „Nemôžem — potom by som musel vyrásť.“ A každú jar sa vracal po Wendy, aby mu pomohla s jarným upratovaním a znova mu rozprávala príbehy.
14Koniec
