Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Kráľ Artuš
Príbeh o chlapcovi, ktorý vytiahol meč z kameňa
Aj v jazyku: Kralj Artur (slovinčina) · King Arthur (angličtina)
Keď starý kráľ zomrel, krajina ostala bez vládcu. Páni sa hádali, cesty prestali byť bezpečné a ľudia zamykali dvere už pred súmrakom. Jedného rána však stála uprostred cintorína pri kostole veľká kamenná nákova a z nej trčal meč. Do kameňa boli vytesané slová: »Kto vytiahne tento meč, je pravý kráľ celej krajiny.«
1
Zblízka i zďaleka prichádzali páni a rytieri. Každý si napľul do dlaní, chytil rukoväť a ťahal, až mu očervenela tvár. Meč sa nepohol ani o vlas, akoby vyrástol z kameňa. Tak to bolo rok čo rok. Na Nový rok pripravili v meste veľký rytiersky turnaj a všetci dúfali, že tentoraz meč predsa len niekto zdvihne.
2
Na turnaj prišiel aj rytier Ektor so synom Kayom a so schovancom Artušom, ktorý mu robil zbrojnoša. Už stáli na kolbisku, keď Kay zbledol: »Môj meč! Zabudol som ho doma!« Artuš vysadol na koníka a odcválal späť. Dom však bol zamknutý a prázdny. Chlapec stál pred dverami a nevedel, čo si počať.
3
Vtedy si spomenul na meč na cintoríne. »Ten predsa nikomu nechýba,« povedal si. Prebehol tichým cintorínom, chytil chladnú rukoväť oboma rukami a potiahol. Meč vykĺzol z kameňa tak ľahko ako nôž z masla. Artuš si ho vopchal pod pazuchu, ani raz sa neobzrel a šťastne sa ponáhľal späť k bratovi.
4
Keď Kay uvidel meč, zastala mu reč. Rytier Ektor si pred chlapcom kľakol a Artuš sa naľakal: »Prečo predo mnou kľačíš?« Pred všetkými pánmi musel meč zasadiť späť do kameňa a znova ho vytiahnuť. Niektorí šomrali: »Zbrojnoš? Dieťa?« Ale ľudia volali: »Náš kráľ!« A Artuš sa stal kráľom.
5
K mladému kráľovi prišiel starý čarodejník Merlin, s bielou bradou po pás a v modrom plášti posiatom zlatými hviezdami. »Meč si vybral teba,« povedal, »korunu si však musíš zaslúžiť každý deň nanovo. Počúvaj, kým prehovoríš. Čo sľúbiš, aj sprav. A nikdy nezabudni, aké je to byť malý.« Artuš si tie slová zapamätal na celý život.
6
Jedného dňa sa Artušovi zlomil meč v súboji. Merlin ho zaviedol k tichému jazeru medzi kopcami. Z vody sa zdvihla ruka a držala meč, ktorý sa leskol ako mesiac. »Toto je Excalibur,« povedala Pani jazera. »Nos ho pre tých, čo sa nevedia brániť sami.« Artuš prijal meč s úklonom a voda sa za pani ticho zavrela.
7
Na svojom hrade Kamelot dal Artuš zhotoviť stôl, okrúhly ako slnko. »Tento stôl nemá ani čelo, ani koniec,« povedal. »Nikto tu nesedí vyššie než druhý. Kto si k nemu sadne, sľúbi tri veci: brániť slabých, hovoriť pravdu a nikdy nezdvihnúť meč z hnevu.« Rytieri položili dlane na drevo a sľúbili.
8
Za tým stolom sedeli obdivuhodní rytieri. Lancelot, najsilnejší z nich, bol k deťom najnežnejší. Mladý Percival po každej pochvale očervenel až po uši. Gawain raz pri hre podvádzal, potom si však sám kľakol pred kráľa a priznal sa. Artuš mu položil ruku na plece: »Kto sa prizná, je stále mojím rytierom.«
9
Jednej noci preplávala sieňou zvláštna svetlá žiara, akoby okolo prešla čaša utkaná zo samého svetla. Nikto ju naozaj nevidel, no každému ostalo teplo pri srdci. Volali ju grál. Rytieri vyrazili do sveta, aby ju našli. Niektorí ju na okamih zazreli. Nikto ju nedokázal vysvetliť. Vrátili sa iní, než odišli.
10
Cesta ich zaviedla do začarovaného lesa, kde stromy šepkali a chodníky neostávali na svojom mieste. Artuš tam stretol rytiera v zelenom brnení, ktorý strážil most. Nebojovali spolu: kráľ mu dal hádanku a rytier mu odpovedal svojou. Do rána boli priateľmi a most bol otvorený pre všetkých.
11
Roky plynuli a krajina si vydýchla. Cesty boli zase bezpečné, polia úrodné a cez sviatky tancovali na hradnom nádvorí všetci spolu — sedliaci aj rytieri, jeden vedľa druhého. Kráľovná Ginevra s medenými vlasmi sedela pri Artušovi a smiala sa, deti sa naháňali pomedzi tanečníkov. »Nič z toho nie je moje,« povedal kráľ. »Všetko je naše.«
12
Po mnohých rokoch prišla trpká bitka a Artuš sa z nej vrátil ranený a unavený. Pri brehu naňho čakala loďka a v nej tri ženy v tmavých plášťoch. Nežne ho na ňu uložili. »Kam odchádzaš?« zvolal verný rytier. »Na Avalon, na ostrov jabĺk, aby som sa uzdravil,« povedal kráľ. »Raz sa vrátim.« A loďka ticho odplávala do hmly.
13Koniec
