Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Vták Ohnivák
Ruská rozprávka o najmladšom cárovičovi a sivom vlkovi
Aj v jazyku: Žar ptica (slovinčina) · The Firebird (angličtina)
Cár Vislav mal záhradu, akej nebolo nikde na svete. Uprostred nej rástol strom so zlatými jablkami, ktoré na slnku žiarili ako sto malých lampášov. Cár ich každý večer spočítal. Jedného rána však zastal: jedna vetva bola prázdna. Na druhé ráno zasa. Každú noc mu ktosi kradol zlaté jablká a nikto nevedel kto.
1
Cár zavolal svojich troch synov. „Kto chytí zlodeja, bude mojím dedičom.“ Prvú noc strážil najstarší Dmitrij a zaspal. Druhú noc Vasilij — aj ten zaspal. Tretiu noc strážil najmladší, Ivan. Napolnoc sa záhrada rozžiarila ako na poludnie: priletel Vták Ohnivák. Ivan skočil a chytil ho za chvost. Vták sa vytrhol a v ruke mu ostalo jediné pero, ktoré horelo, a predsa nepálilo.
2
Cár sa na pero dlho díval. „Choďte a prineste mi samého vtáka,“ povedal synom. Bratia odcválali, každý svojou cestou. Ivan jazdil tri dni, kým neprišiel k veľkému kameňu na rázcestí. Stálo na ňom: kto pôjde ďalej, stratí koňa. Ivan šiel ďalej. Z lesa vybehol veľký sivý vlk — a kôň bol preč.
3
Ivan kráčal ďalej pešo a smutný. Vtedy ho dobehol sivý vlk. „Zjedol som ti koňa, tak ti teraz budem koňom ja. Sadni si mi na chrbát.“ Ivan si sadol a vlk sa rozbehol — rýchlejšie ako vietor, rýchlejšie ako hociktorý kôň na svete. K hradbe cára Dolmata prišli ešte pred nocou. „Vezmi vtáka,“ povedal vlk, „ale zlatej klietky sa nedotkni.“
4
Ivan preliezol hradbu. Vták Ohnivák svietil v tme ako pahreba a celá záhrada voňala nočnými kvetmi. Lenže klietka bola taká krásna, že Ivan siahol aj po nej — a pozdĺž hradby sa rozzvonili zvončeky. Zo všetkých strán pribehli strážcovia. Cár Dolmat povedal: „Odpustím ti, ak mi privedieš koňa so zlatou hrivou z kráľovstva cára Afrona.“
5
Vlk ho odniesol k cárovi Afronovi a počkal ho pred maštaľou. „Vezmi koňa,“ povedal mu, „ale zlatú uzdu nechaj.“ Ivan už koňa vyvádzal von, keď zbadal uzdu, čo sa trblietala ako slnko. Siahol po nej — a zvončeky sa rozzvonili znova. „Odpustím ti,“ povedal cár Afron, „ak mi privedieš Helenu Prekrásnu.“
6
Vlk sa po tretí raz rozbehol cez svet. Za súmraku vyšla Helena Prekrásna do svojej záhrady. Tentoraz Ivan urobil presne to, čo mu prikázali: ničoho sa nedotkol, len ju jemne chytil za ruku a posadil na vlčí chrbát. Utekali celú noc a Helena sa ho pevne držala. Do rána sa už mali radi.
7
„Nemôžem ju dať preč,“ povedal Ivan. Vlk sa usmial: „Nebudeš musieť.“ Zvrtol sa v tráve — a stala sa z neho Helena Prekrásna, taká podobná, že by sa pomýlil hocikto. Ivan ju priviedol cárovi Afronovi a odišiel s koňom so zlatou hrivou. O tri dni vlk ušiel z dvora a dobehol ich na ceste.
8
To isté urobili ešte raz. Vlk sa zvrtol v tráve a stal sa koňom so zlatou hrivou, takým krásnym, že cár Dolmat zaň bez rozmýšľania dal Vtáka Ohniváka v zlatej klietke. Onedlho bol vlk zase vlkom. Teraz mali všetko troje. Na kraji lesa sa vlk zastavil. „Tu sa lúčim. Šťastnú cestu, Ivan.“
9
Bolo horúco a Ivan si pod dubom zdriemol, kým Helena strážila koňa. Tam ich našli starší bratia. Keď uvideli vtáka, koňa a dievča, zovrela im srdce závisť. Vzali všetko, čo bolo Ivanovo, a jeho nechali ležať v tráve. Tam ostal mŕtvy. Helene prikázali mlčať a odcválali domov.
10
Sivý vlk vycítil, že sa stalo čosi zlé, a pribehol späť. Bežal ďaleko, cez tri hory, kým našiel prameň so živou vodou. Vodu doniesol v papuli a pokropil ňou Ivana. Ivan sa zhlboka nadýchol, poobzeral sa a vstal. „Dlho som spal,“ povedal. „Skoro pridlho,“ povedal vlk. „Sadni si mi na chrbát. Doma chystajú svadbu.“
11
Na dvor vošli práve vtedy, keď zvonili zvony. Helena vstala a povedala: „Toto je ten, ktorý ma zachránil.“ Vták Ohnivák zaspieval a kôň so zlatou hrivou zaerdžal. Cár všetko pochopil. Bratov poslal preč z krajiny a Ivana s Helenou ešte v ten deň zosobášil. Sivý vlk z dverí Ivanovi kývol a ticho odišiel späť do lesa.
12Koniec
