Rozprávka · Klasické rozprávky

Martinko Klingáč

Stará rozprávka o mužíčkovi, ktorého nikto nevedel pomenovať

Autor: Bratia Grimmovci14 stránasi 3 min čítania

Začať čítať ↓Čítať na celú obrazovku

Aj v jazyku: Špicparkeljc (slovinčina) · Rumpelstiltskin (angličtina)

Martinko Klingáč, ilustrácia 1. strany — Kedysi dávno žil mlynár a mal dcéru Margitku. Bola múdra a milá a vedela priasť takú tenkú niť, že sa jej všetci čudovali.
1

Martinko Klingáč, ilustrácia 2. strany — Raz mlynár stretol kráľa a trochu sa vyvyšoval. »Moja dcéra vie priasť zo slamy zlato!« Kráľ zbystril uši. »To musím vidieť.«
2

Martinko Klingáč, ilustrácia 3. strany — A tak Margitku odviedli na hrad. Zavreli ju do izby plnej slamy a ukázali jej kolovrátok. »Do rána nech je z toho zlato,« povedal kráľ a zamkol dvere.
3

Martinko Klingáč, ilustrácia 4. strany — Margitka si sadla na slamu a rozplakala sa. Zrazu dvere zavŕzgali a dnu vošiel mužíček, sotva po kolená. »Prečo plačeš?«
4

Martinko Klingáč, ilustrácia 5. strany — »Čo mi dáš, ak ti pomôžem?« spýtal sa mužíček. Margitka mu dala náhrdelník. Sadol si ku kolovrátku — vrr, vrr, vrr — a do rána bola všetka slama zlatá.
5

Martinko Klingáč, ilustrácia 6. strany — Kráľ mal veľkú radosť — a ešte väčšiu chuť na zlato. Ďalší večer ju zamkol do väčšej izby s ešte väčšou kopou slamy. Mužíček prišiel zas a Margitka mu dala prsteň.
6

Martinko Klingáč, ilustrácia 7. strany — Na tretí večer už Margitka nemala nič. »Tak mi sľúb svoje prvé dieťa,« povedal mužíček. Pomyslela si, že to bude ešte dlho, dlho — a sľúbila.
7

Martinko Klingáč, ilustrácia 8. strany — Ráno sa všetko trblietalo zlatom. Kráľ požiadal Margitku o ruku a čoskoro bola kráľovnou. O rok sa im narodilo dieťatko a na hrade nebolo šťastnejších ľudí.
8

Martinko Klingáč, ilustrácia 9. strany — Raz večer stál pri kolíske mužíček. »Prišiel som po to, čo si sľúbila.« Margitka sa rozplakala. Zľutoval sa nad ňou. »Dobre. Ak do troch dní uhádneš moje meno, dieťa ti ostane.«
9

Martinko Klingáč, ilustrácia 10. strany — Margitka rozposlala poslov na všetky strany. Nosili jej mená: Juraj, Michal, Blažej, Rebrovník, Ovsenník, Nohulámač… Mužíček každé odmietol: »Nie, tak sa nevolám.«
10

Martinko Klingáč, ilustrácia 11. strany — Na tretí deň sa jeden posol vracal cez les. Hlboko medzi stromami zbadal ohníček a okolo neho poskakoval mužíček a nahlas si spieval svoje meno.
11

Martinko Klingáč, ilustrácia 12. strany — Na druhý deň prišiel mužíček zas. »Voláš sa azda Juraj?« »Nie.« »Michal?« »Nie!« »Nuž… nevoláš sa náhodou Martinko Klingáč?«
12

Martinko Klingáč, ilustrácia 13. strany — Mužíček od údivu vyskočil vysoko do vzduchu. »Moje meno! Niekto pozná moje meno!« Mal takú radosť, že na dieťa celkom zabudol — veď si v skutočnosti želal len to, aby ho niekto poznal.
13

Martinko Klingáč, ilustrácia 14. strany — Odvtedy chodil Martinko Klingáč na hrad každý rok — na kúsok koláča a na návštevu. A v celej krajine nebolo nikoho, kto by nevedel povedať jeho meno.
14

Koniec

Páčil sa vám príbeh? Vytvorte si vlastný — s vlastným hrdinom.

V aplikácii sa stránky obracajú prstom a detský zámok postráži pokojné čítanie.

Vytvorte si vlastnú knihu →Čítať na celú obrazovku

Viac: Bratia Grimmovci

Zobraziť všetko →

Podobné knihy

Zobraziť všetko →