Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Príbeh o žabiakovi Jeremiášovi
O žabiakovi, ktorý šiel na rybačku a takmer ho zjedol pstruh
Aj v jazyku: Zgodba o žabcu Jeremiji (slovinčina) · The Tale of Mr. Jeremy Fisher (angličtina)
Na kraji rybníka, medzi žltými iskerníkmi, stál malý vlhký domček. Býval v ňom žabiak Jeremiáš. V komore aj na chodbe čľapotala voda, ale Jeremiášovi sa mokré chodby náramne páčili: nikdy si nezamočil nohy, ak sám nechcel. A nikto ho nehrešil, keď doniesol do kuchyne trochu blata. „Skvelý dom,“ hovorieval spokojne. „Pre žabiaka niet lepšieho na svete.“
1
Raz ráno sa pozrel z okna: do rybníka padali veľké kvapky, kvap-kvap-kvap. „Výborne!“ potešil sa Jeremiáš. „Práve to pravé počasie na rybačku! Nachytám košík beličiek a pozvem priateľov na večeru — korytnačku Ptolemaia a mloka Izáka.“ Obliekol si hnedý plášť do dažďa, obul lesklé galoše, vzal udicu a košík a dlhými skokmi sa pobral ta, kde mal priviazaný svoj čln.
2
Jeremiášov čln bol okrúhly a zelený, celkom ako list lekna — veď to naozaj bol list lekna. Priviazaný bol k vodnej rastline uprostred rybníka. Jeremiáš vzal dlhú trstinu a odrážal sa ňou po vode ako palicou. „Tam pri tŕstí poznám hlboké miesto,“ povedal si, „kde sa to beličkami len tak hemží.“ Dážď mu bubnoval na plášť, ale žabiakovi sa to páčilo.
3
Prekrížil si nohy, hodil udicu a čakal. Kvapky mu stekali za golier a po chrbte, on však celú hodinu nehybne hľadel na splávik. Zrazu — štip! Veľký vodný chrobák ho popod list uštipol do špičky galoše. Jeremiáš rýchlo stiahol nohy pod plášť a sadol si viac do stredu listu. „Radšej ma nechajte na pokoji,“ zahundral.
4
Potom splávik poskočil! Jeremiáš potiahol z celej sily — no nebola to belička, ale rybka celá naježená ostrými pichliačmi. Pichala ho do prstov, hádzala sa po liste a — hop! — šmykla sa späť do vody. Okolo člna vystrčil hlavy z vody celý kŕdeľ malých beličiek a všetky sa žabiakovi Jeremiášovi smiali na celé kolo.
5
Jeremiáš sedel na okraji listu a oblizoval si boľavé prsty. Vtom sa stalo čosi oveľa horšie. ŠVIST! ČĽUP! Z hlbiny vyletel obrovský pstruh, schmatol žabiaka — hop! — a prehltol ho celého, aj s plášťom do dažďa. Potom sa s čľupnutím obrátil a ponoril sa na dno rybníka.
6
Ale — fuj! Hnedý plášť pstruhovi vôbec nechutil. Zdal sa mu taký odporný, že Jeremiáša o pol minúty vypľul, ako sa vypľuje kyslá uhorka. Žabiak vyletel nahor pomedzi strieborné bublinky ako zátka a vystrčil hlavu z vody. Plášť mal celý dotrhaný a udica s košíkom zmizli nevedno kam.
7
Jeremiáš plával k brehu, čo mu plutvy — teda nohy — stačili. Vyškriabal sa na sucho medzi iskerníky a zhlboka si vydýchol. „Ešte šťastie, že to nebola šťuka!“ povedal a vyžmýkal si rukávy. „Za udicou a košíkom mi nie je ľúto. Ale jedno je isté: nikdy, nikdy viac nejdem chytať ryby!“ Celý premočený sa pobral chodníčkom k svojmu vlhkému domčeku.
8
Doma sa prezliekol do suchého, na prsty si nalepil náplasti a postavil hrniec. Večer sa ozvalo klopanie. Predo dvermi stáli priatelia: korytnačka Ptolemaios, ktorá v sieťovej taške priniesla zelený šalát, a mlok Izák vo svojej parádnej čierno-zlatej veste. „Vstúpte, vstúpte!“ pozval ich Jeremiáš. „Len… ohľadom večere vás musím na čosi upozorniť.“
9
Beličky totiž neboli. Namiesto nich Jeremiáš ponúkol pečeného koníka s lienkovou omáčkou. Korytnačka chrúmala svoj šalát, mlok si pochutil na koníkovi a Jeremiáš bol rád, že sedí v suchu, ďaleko od všetkých pstruhov. Žabiaky vravia, že pečený koník je ozajstná pochúťka. Ja si však myslím, že to muselo byť odporné.
10Koniec
