Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Rozprávka o veveričiakovi Orieškovi
Ako drzý veveričiak doberal starú sovu
Aj v jazyku: Zgodba o veverčku Orešku (slovinčina) · The Tale of Squirrel Nutkin (angličtina)
Pri veľkom jazere stál les plný veveričiek. Uprostred jazera ležal ostrov s najkrajšími lieskami široko-ďaleko — a na ňom, v dutom dube, býval veľký hnedý výr, ktorému všetci hovorili starý Hnedáč. Keď jeseň zafarbila lístie, veveričky sa rozhodli: »Je čas na oriešky!« Najmladší z nich bol Orieško — veveričiak s najhustejším chvostom a najsamopašnejšími očami v celom lese.
1
Veveričky si z prútikov uplietli malé plte, roztiahli husté chvosty ako plachty a ranný vietor ich odniesol cez hmlisté jazero. Vpredu vesloval Orieškov brat Trblietko, vážny a usilovný, celkom vzadu však Orieško, ktorý celý čas čľapkal labkou vo vode a z plného hrdla si spieval. »Radšej sa drž plte,« vzdychol Trblietko. No Orieško sa len smial.
2
Na ostrove sa veveričky hlboko poklonili a starému Hnedáčovi darovali tri tučné myši. »Prosíme, dovoľ nám zbierať oriešky na tvojom ostrove.« Hnedáč otvoril jedno oko, zasa ho zavrel — a dovolil. Len Orieško sa nepoklonil. Poskakoval pred výrom a kričal: »Malý pán v červenom kabáte, kamienok v hrdle skrýva — kto je to, hádajte!« Starý Hnedáč nepovedal nič.
3
Celý deň veveričky usilovne plnili vrecúška orieškami a nosili ich na plte. Len Orieško nenazbieral vôbec nič. Hľadal po ostrove dubienky, staval ich do radu ako kolky a zhadzoval ich tučným žaluďom. Večer Trblietko pokrútil hlavou: »V zime ti bude škvŕkať v brušku, uvidíš.« No Orieško už tvrdo spal, schúlený vo svojom hustom chvoste.
4
Na druhý deň priniesli veveričky výrovi tučného krta a znova pekne poprosili o dovolenie. Orieško si však natrhal za hrsť žihľavy, pošteklil ňou Hnedáčov zobák a spieval: »Pri ceste rastie zelená vec — kto ju pohladká, popáli sa hneď!« Starý Hnedáč sa ani nepohol. Len viečka stisol trochu silnejšie — ako niekto, kto pomaly ráta do sto.
5
Na tretí deň priniesli veveričky sedem strieborných rybičiek. Hnedáč ich zjedol do poslednej a znova prikývol. Orieško tentoraz zatancoval rovno pred jeho dverami: »Bez nôh beží, bez krídel letí, všetky stromy ohýba — kto je to, deti?« Výr mlčal. Mlčal tak nahlas, že múdra veverička by radšej stíchla. Orieško však nebol múdra veverička.
6
Dni plynuli a plte boli každý večer ťažšie od orieškov. »Zajtra je posledný deň,« povedal Trblietko. »Orieško, pekne ťa prosím, nechaj starú sovu na pokoji.« — »A prečo?« zasmial sa Orieško. »Veď ma vôbec nepočúva!« A práve to ho hnevalo zo všetkého najviac: vymyslel si najkrajšie hádanky na svete, a starý Hnedáč sa ani nepohol.
7
V posledný deň priniesli veveričky ešte posledný dar: čerstvé biele vajíčko v hniezdočku z machu. Orieško bol v ten deň drzejší ako kedykoľvek predtým. Zakrútil sa, skočil celkom k výrovi a zvolal: »Biely domček bez okien, bez dverí, a v ňom zlatý poklad — kto tomu verí?« A potom — hop! — skočil starému Hnedáčovi rovno na hlavu.
8
Vtom — chňap! Starý Hnedáč bol rýchlejší ako myšlienka. Schmatol Orieška a odniesol si ho do dutého duba. Orieško ťahal a mykal sa z celej sily, aby sa vyslobodil — a keď sa napokon vytrhol, jeho prekrásny hustý chvost ostal výrovi medzi pazúrmi. Cez malý okrúhly otvor sa vyšmykol na slobodu: bez chvosta, ale živý a celý.
9
Veveričky odveslovali domov s plťami plnými orieškov. Celkom vzadu sedel na svojej plti Orieško — tichý ako nikdy predtým, s malým kýpťom namiesto hustého chvosta. Trblietko mu nepovedal nič, len mu mlčky podal najväčší oriešok. Zima bola v tom roku dlhá a snežná, no v teplom hniezde bolo orieškov dosť pre oboch bratov.
10
Orieško dodnes skáče po stromoch, len chvost má krátky — sotva na jeden skok. A ak niekedy na prechádzke lesom stretneš veveričku s krátkym chvostíkom a celkom zdvorilo jej dáš hádanku, stane sa toto: zadupká zadnými labkami, hodí do teba prútik a zahreší: »Prrr! Prrr!« Hádanky, vieš, už nemá rád ani trochu.
11Koniec
