Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Korytnačka a zajac
Ezopova bájka o chvastavom zajacovi a vytrvalej korytnačke
Aj v jazyku: Želva in zajec (slovinčina) · The Tortoise and the Hare (angličtina)
Na šírej slnečnej lúke žil zajac, ktorý mal najdlhšie uši a najrýchlejšie nohy široko-ďaleko. A vedel to každý, lebo zajac o ničom inom nehovoril. »Som rýchly ako blesk!« chválil sa. Keď okolo liezla korytnačka, rozosmial sa: »Ty by si do večera sotva doliezla k prvej sedmokráske!« Korytnačka naňho pokojne pozrela. »Som pomalá, to áno. Ale kam sa vyberiem, tam aj dôjdem.«
1
»Vieš čo,« povedala korytnačka, »pretekajme sa. K starému dubu na druhom konci lúky.« Zajac sa smial, až sa váľal po tráve. »Ty? So mnou? To budú najkratšie preteky na svete!« No novina sa rozniesla rýchlejšie ako vietor. Líška priniesla kockovanú zástavku. »Ja budem rozhodkyňa,« povedala. »Zajtra ráno, keď sa zobudí slnko, začíname!«
2
Ráno sa pri štarte tlačili diváci: ježko, dve poľné myšky a vrana na konári. »Pripravení… pozor…« zavolala líška a mávla zástavkou. »Teraz!« Zajac vystrelil ako šíp, až sa za ním zdvihol oblak prachu. Keď prach klesol, korytnačka urobila prvý krok. Potom druhý. Krok za krokom.
3
Zajac uháňal cez lúku, preskočil jarok a na kopčeku urobil tri kotrmelce, aby ho všetci videli. »Pozrite na mňa!« volal. Myšky tlieskali labkami, ježko sa chichotal do pichliačov. Zajac sa klaňal na všetky strany ako ozajstný cirkusant. Korytnačky nikde — bola ešte ďaleko, ďaleko vzadu. Ale jej nohy šli svojou cestou. Krok za krokom.
4
Korytnačka doliezla k potôčiku, ktorý žblnkotal po kameňoch. Nezastavila sa a nevzdychala. Našla si plytčinu a prešla, kameň za kameňom, pomaly a isto. »Len ďalej!« zakrákala vrana z vŕby. Korytnačka sa usmiala, striasla si kvapku z nosa a liezla ďalej. Slnko sa šinulo po oblohe práve tak pomaly ako ona. Krok za krokom.
5
Zajac bol už tak ďaleko vpredu, že korytnačku nevidel ani ako bodku. »K dubu je to už len na skok,« zazíval. »Času mám neúrekom.« Vystrel sa v tieni pod košatým stromom, preložil si labky pod hlavu a zažmúril oči. »Len minútku…« zamrmlal. A v okamihu zaspal tak tvrdo, že jeho chrápanie počula celá lúka.
6
Korytnačka medzitým preliezla popri dutom kmeni a pomaly stúpala do svahu. Prišla k stromu, pod ktorým chrápal zajac s otvorenými ústami. Nezobudila ho. Nezastavila sa. Šla ticho, celkom ticho popri jeho dlhých ušiach a liezla ďalej k dubu. Popoludňajšie slnko kreslilo dlhé tiene. Krok za krokom, stále vpred.
7
»Krá! Krá!« zaškriekala vrana. Zajac otvoril jedno oko — slnko už stálo celkom nízko! Pozrel k dubu a vyskočil ako pružina: celkom blízko cieľa liezla korytnačka! Bežal, ako ešte nikdy v živote. Uši mu viali za hlavou, nohy sa sotva dotýkali zeme. »Počkaj!« fučal. »Počkáááj!«
8
No bolo neskoro. Korytnačka urobila posledný krok a dotkla sa nosom starého duba — práve vtedy, keď zajac prihrmel popri poslednej sedmokráske. Líška mávla zástavkou: »Vyhrala korytnačka!« Ježko, myšky a vrana jasali, až sa to ozývalo po celej lúke. Zajac zastal. Dych sa mu minul a dlhé uši mu ovisli ako dva smutné listy.
9
Zajac dlho hľadel do zeme. Potom podišiel ku korytnačke a podal jej labku. »Vyhrala si poctivo,« povedal. »Priveľa som sa chválil a primálo bežal.« Korytnačka sa usmiala: »Pomaly ďalej zájdeš.« A odvtedy, keď sa stretli na lúke, prešli kus cesty spolu — zajac trochu pomalšie a korytnačka, ako vždy, krok za krokom.
10Koniec
