Knjigice
Rozprávka · Príbehy o zvieratkách
Rozprávky len tak
Štyri smiešne rozprávky o tom, ako zvieratá dostali to, čo majú
Aj v jazyku: Zgodbe kar tako (slovinčina) · Just So Stories (angličtina)
Kedysi dávno, ó môj najmilší, žila v mori Veľryba. Zjedla pstruhy aj platesy, hviezdice aj kraby, sépie aj slimáky a všetky drobné rybky, čo plávajú sem a tam. Nakoniec zostala v celom šírom mori jediná malá Prefíkaná rybka. Priplávala tesne za jej pravé ucho a povedala: „Ochutnala si už niekedy Človeka?“
1
„A aký je ten Človek?“ spýtala sa Veľryba. „Hrudkovitý a veľmi chutný,“ povedala rybka. „Uprostred mora sedí na plti stroskotaný Námorník v modrých plátenných nohaviciach, s trakmi a s nožom. A musím ti povedať: je náramne vynaliezavý.“ Veľryba otvorila papuľu doširoka, doširoka, doširoka — a zhltla Námorníka, plť aj traky.
2
Vo vnútri Veľryby bola tma a teplo a Námorníkovi sa to ani trochu nepáčilo. Preto začal tancovať, skákať a dupať, až Veľrybu rozbolelo bruško. „Odnes ma domov a budeš mať pokoj!“ zakričal. A keď ho Veľryba vykašľala na breh, zapchal jej hrdlo mriežkou, ktorú spravil z plte a z trakov. Preto jedia veľryby odvtedy iba celkom drobné kraby. Tak to je, ó môj najmilší.
3
Na začiatku všetkých rokov, keď bol svet ešte celkom nový, žila uprostred Hučiacej púšte Ťava. Nechcelo sa jej pracovať a nechcelo sa jej ani rozprávať. Keď sa jej niekto na niečo spýtal, povedala iba: „Hmf!“ Kôň jej priniesol sedlo — „Hmf!“ Pes jej priniesol palicu — „Hmf!“ Vôl jej priniesol jarmo — „Hmf!“ A Ťava pokojne žula tŕnie ďalej.
4
Kôň, Pes a Vôl robili od zlosti dvojitú prácu. Nakoniec šli za Džinom všetkých púští a posťažovali sa: „Je správne, aby niekto od pondelka rána neurobil vôbec nič?“ Džin sa zabalil do plášťa z piesočného prachu a odkotúľal sa cez púšť. Našiel Ťavu, ako sa obzerá v mláke. „Prečo nepracuješ?“ spýtal sa. A Ťava povedala: „Hmf!“
5
„Na tvojom mieste by som to už nehovoril,“ povedal Džin. Mávol rukou — a práve ten „hmf“ sa Ťave stočil na chrbát a zostal tam ako veľký okrúhly hrb. „Teraz môžeš pracovať tri dni bez jedla,“ povedal Džin, „veď žiješ zo svojho hmfa.“ A od toho dňa nosí Ťava svoj hrb — a robí za tri zameškané dni. Tak to je, ó môj najmilší.
6
V dávnych a ďalekých časoch, ó môj najmilší, nemal Slon chobot. Mal iba hrubý čierny nos, veľký ako čižma, ktorým mykal sem a tam, ale zdvihnúť ním nedokázal nič. Bolo však jedno malé Slonieťa, plné neuhasiteľnej zvedavosti. „Prečo máš taký chvost?“ pýtalo sa a „Prečo máš červené oči?“ — a všetky tety a strýkovia mu za to po poriadku naplieskali.
7
„Čo má krokodíl na večeru?“ spýtalo sa Slonieťa — a nikto mu to nechcel povedať. Vybralo sa teda k veľkej sivo-zelenej mastnej rieke Limpopo, obrastenej stromami, z ktorých ide zimnica. Našlo tam Krokodíla. „Prepáčte,“ spýtalo sa veľmi zdvorilo, „čo máte na večeru?“ Krokodíl sa zaškeril od ucha k uchu a povedal: „Poď bližšie, maličké, pošepkám ti to.“
8
Krokodíl ho chytil za nos. Slonieťa ťahalo a ťahalo a sadlo si na zadné nôžky, dlhý had sa mu ovinul okolo nôh a ťahal s ním — a nos sa naťahoval dlhšie a dlhšie a dlhšie. Keď sa konečne vytrhlo, malo Slonieťa nádherný dlhý chobot. Trhalo ním trávu, striekalo si blato na hlavu a odháňalo muchy — a doma ním po poriadku naplieskalo všetkým tetám a strýkom. Tak to je, ó môj najmilší.
9
Počúvaj, ó môj najmilší: kedysi boli všetky zvieratá divé. Divý Pes, divý Kôň, divá Krava — a najdivší zo všetkých bol Kocúr, ktorý chodil sám a všetky miesta mu boli rovnaké. Jedného večera však pred jaskyňou zahorel oheň a Žena zaspievala pieseň. Divý Pes prišiel za kosťou, Kôň za senom, Krava za trávou — a každý jeden zostal pri ohni.
10
Napokon prišiel k jaskyni Kocúr. „Nie som ani pes, ani kôň,“ povedal, „ale rád by som mlieko a teplé miesto pri ohni.“ Žena sa usmiala: „Ak ťa niekedy tri razy pochválim, dostaneš mlieko a miesto pri ohni navždy.“ Kocúr utíšil jej dieťa a chytil v jaskyni myš — a Žena ho tri razy pochválila. Dohoda platila.
11
Odvtedy má Kocúr svoje mlieko a teplé miesto pri ohni. Ale keď padne noc a vyjde mesiac, natiahne sa, vyjde von a kráča po strechách a po konároch. A vtedy je zase tým, čím bol odjakživa. „Ja som kocúr, ktorý chodí sám,“ povie do tmy, „a všetky miesta sú mi rovnaké.“ Tak to je, ó môj najmilší, a tak to bude vždy.
12Koniec
