Knjigice
Rozprávka · Klasické rozprávky
Snehurôčka
Ruská rozprávka o dievčatku zo snehu
Aj v jazyku: Sneguročka (slovinčina) · The Snow Maiden (angličtina)
Na konci dediny bývali v drevenom domčeku starý Ivan a stará Marja. Boli dobrí a pracovití, ale v dome bolo ticho: deti nikdy nemali. Tej zimy nasnežilo až po okná. Cez sklo sa dívali, ako sa dedinské deti smejú a hádžu snehové gule. „Marja,“ povedal Ivan, „chýba nám vlastný smiech.“ Marja len prikývla.
1
„Poďme von,“ povedala Marja. „Urobíme si dcérku zo snehu.“ Teplo sa obliekli a vyšli na dvor. Hnietli a uhládzali až do súmraku: drobné nôžky, tenké ruky, okrúhlu tvár. Namiesto očí jej vložili dva svetlosivé kamienky a ústa jej urobili z červenej brusnice. Nakoniec jej zapletli dva dlhé snehové vrkoče.
2
Slnko zapadlo a nad dvorom sa rozsvietili hviezdy. Zrazu sa snehovému dievčatku rozžiarili líčka. Žmurklo a otvorilo oči — pravé, živé, svetlosivé. Ruky sa jej pohli, vrkoče sa zachveli, z pliec jej skĺzol sneh. Vykročila zo záveja a usmiala sa. „Dobrý večer, otecko. Dobrý večer, mamička,“ povedala zvonivým hlasom.
3
Ivan a Marja ju od údivu ledva stihli objať. Nazvali ju Snehurôčka, lebo bola zo snehu. Odviedli ju do domu — ale Snehurôčka sa teplej peci vyhýbala a sadla si k oknu, kadiaľ štrbinou fúkal mráz. Tam jej bolo najlepšie. Ivan vzal husle, Marja zatlieskala a všetci traja spievali a smiali sa dlho do noci.
4
Celú zimu bola Snehurôčka radosťou celej dediny. Nikto sa nevedel tak ľahučko kĺzať po ľade, nikto nepostavil vyšší snehový hrad. Keď zaspievala, deti zastali a počúvali. Ivan a Marja ju sledovali z domáceho prahu a boli bohatší než všetci ostatní. „Čo krajšie by som si ešte mohla priať?“ povedala Marja.
5
Potom sa dni predĺžili. Zo strechy zaspievali kvapky, sneh sčernel a odtiekol. Snehurôčka bola čoraz tichšia. Našla si tieň za domom, kde bolo chladno a vlhko, a tam sedávala sama. „Čo ti je, dcérka?“ spýtala sa Marja. „Nič, mamička,“ odpovedala. „Len slnko je dnes také silné.“
6
Prišlo leto. Lúky rozvoňali kvetmi, včely bzučali, deti behali bosé po teplej zemi. Snehurôčka sa však skrývala v najchladnejšom kúte pivnice a čakala na večer. Až keď slnko zapadlo, vyšla von a zhlboka sa nadýchla. Ivan a Marja sa na seba pozreli a mlčali. Nevedeli, ako by jej pomohli.
7
Na Jánsky večer prišli pred dom dedinské dievčatá v pestrých sukniach a s vencami vo vlasoch. „Snehurôčka, poď s nami k vatre!“ volali. „Budeme tancovať a skákať cez oheň!“ Snehurôčka sa pozrela na mamičku. Marja chvíľu váhala, potom povedala: „Choď, dcérka. Len nestoj príliš blízko pri ohni.“ Snehurôčka ju pobozkala na líce a rozbehla sa za dievčatami.
8
Pri rieke horela vysoká vatra. Nad vodou sa zotmelo a svetlý bol už len oheň. Dievčatá sa chytili za ruky a zaspievali a iskry stúpali do tmavomodrého neba. Potom sa postavili do radu: jedna za druhou sa rozbehli a preskočili plameň. Smiali sa a volali: „Snehurôčka, teraz ty!“ Snehurôčka sa zhlboka nadýchla a rozbehla sa k ohňu.
9
Skočila vysoko cez oheň — a na druhú stranu už nedopadla. Uprostred skoku sa rozplynula na mäkkú bielu hmlu a ticho, celkom ticho sa zdvihla nad plamene. Dievčatá hľadeli nahor so široko otvorenými očami a ani jedna nepovedala slovo. Hmla zaplávala nad rieku, nad lesy, vyššie a vyššie — domov, k zimnému nebu.
10
Ivan a Marja v ten večer dlho stáli pred domom a hľadeli na oblohu; babke tiekli slzy po lícach. Ale vysoko hore sa čosi jasne zabelelo, akoby im niekto zamával. „Pozri, Marja,“ povedal Ivan ticho. Odvtedy v dedine vedia: Snehurôčka nezmizla, iba odišla domov. A každú zimu, keď napadne prvý sneh, sa vráti.
11Koniec
